Hovoria o tom, čo ich bolí, čo ich posilnilo, ako ich vníma spoločnosť, prečo sa neboja byť sami sebou – a čo by odkázali mladým, ktorí sa ešte len hľadajú.
Troch členov LGBT+ komunity sme sa opýtali, ako sa im žije na Slovensku. Zaujímalo nás, aké majú skúsenosti so životom v našej krajine, čo by si priali zmeniť pre svoju komunitu, ako sa im funguje v každodennej práci a či sa stretávajú s diskrimináciou zo strany kolegov, pacientov, okolia či nadriadených.
Hovorili s nami aj o svojom postoji k Dúhovému PRIDE, a tiež o tom, čo by odkázali ľuďom, ktorí sa boja byť sami sebou.
Ich výpovede ukazujú, že život LGBT+ ľudí na Slovensku zostáva výzvou, no zároveň dokazujú, že autentickosť, odvaha a úprimnosť majú veľkú silu.
- Ako opatrovateľku Evu vnímajú seniori, s ktorými pracuje.
- Či Roman, starosta malej dediny na strednom Slovensku, čelil pri kandidatúre diskriminácii.
- Je slovenské zdravotníctvo inkluzívne voči LGBT+ ľuďom.
- Prečo Denisovi hovorili, že sa nikdy nestane doktorom.
- Akú najväčšiu výzvu museli v súvislosti so svojou orientáciou na Slovensku prekonať .
Eva - opatrovateľka v dome seniorov v Bratislave

Ako by si sa predstavila ľuďom, ktorí ťa nepoznajú – nielen ako opatrovateľka v dome seniorov, ale aj ako človek?
Volám sa Eva Makulová a som opatrovateľka, ale v prvom rade som empatický a citlivý človek, ktorý má rád hudbu, pohyb, prírodu a najmä ľudí. Rada vytváram prostredie, kde sa ostatní cítia v bezpečí, vypočutí a prijatí. V práci ma napĺňa ľudský kontakt, podpora a možnosť zlepšiť niekomu deň – často len prítomnosťou, úsmevom či objatím. Ako človek verím v úprimnosť, rešpekt a to, že každý má právo žiť svoj život slobodne a dôstojne.
Kedy si si uvedomila svoju orientáciu a aká bola tvoja cesta k sebaprijatiu?
Uvedomila som si to postupne – neprišlo to naraz, ale cez pocity, vzťahy a chvíle, keď niečo „nesedelo“, akoby som nežila svoju pravdu. Spočiatku to bolo ťažké, najmä kvôli očakávaniam okolia, no postupne som pochopila, že byť úprimná k sebe je základ všetkého. Cesta k sebaprijatiu bola aj bolestivá, ale oslobodzujúca. Dnes viem, kto som, a som na seba hrdá.
Ako vnímaš svoju identitu v prostredí svojej práce? Cítiš sa byť prijatá medzi kolegami a pacientmi? Nepociťovala si niekedy diskrimináciu voči svojej osobe?
Vo väčšine prípadov sa cítim prijatá – najmä keď ľudia vnímajú moju prácu, nie moju orientáciu. Samozrejme, nie vždy je to ideálne. Občas cítim opatrnosť alebo zdržanlivosť, ale otvorené prejavy diskriminácie som našťastie nezažila. Myslím si, že aj vďaka môjmu prístupu si ľudia časom uvedomia, že orientácia neovplyvňuje to, aký som človek ani ako vykonávam svoju prácu.
Cítila si niekedy potrebu skrývať svoju orientáciu v pracovnom prostredí? Alebo si vždy mohla byť sama sebou?
Áno, spočiatku som to určite skrývala. Mala som obavy, ako by to ovplyvnilo kolektív alebo vnímanie mojej práce. Postupne som ale zistila, že keď som sama sebou, vzťahy sú úprimnejšie a slobodnejšie – aj keď mi nie všetci rozumejú alebo ma prijímajú. Záleží však na tom, s kým človek pracuje – niekde je to jednoduchšie, inde je potrebné viac času a trpezlivosti.
Ako vnímajú tému LGBT+ starší ľudia, s ktorými pracuješ? Objavujú sa aj medzi seniormi otvorenejšie postoje, alebo skôr predsudky?
Je to rôzne. Niektorí seniori vychádzajú z prostredia, kde sa o takýchto veciach nehovorilo, a preto môžu mať predsudky – často neúmyselné. Ale stretla som sa aj so staršími ľuďmi, ktorí boli prekvapivo otvorení a láskaví, dokonca veľmi zvedaví a ochotní učiť sa nové veci. Veľmi záleží na osobnosti a životnej skúsenosti každého človeka. Najdôležitejšie je pristupovať k nim s rešpektom – a často sa tento rešpekt vráti späť.
Ako by si opísala svoju úlohu alebo miesto v LGBT+ komunite – zapájaš sa aktívne do diskusií, prednášok alebo iných podujatí?
Nepovažujem sa za aktivistku v klasickom zmysle, ale svoju úlohu vnímam v každodennom živote – tým, že som sama sebou, a že vytváram okolo seba priestor, kde sa ľudia môžu cítiť bezpečne a prijato. Podporujem LGBT+ komunitu najmä osobne, medzi priateľmi, kolegami, niekedy aj nenápadnými rozhovormi. Ak mám možnosť, rada sa zúčastním diskusií či podujatí, ale najviac mi záleží na tom, aby som svojím životom a postojom ukazovala, že láska a rešpekt by mali byť prirodzené.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Kedy Eva cítila strach z odmietnutia.
- Aké to bolo byť homosexuálom počas socializmu.
- Aké zmeny by si želali na Slovensku, pokiaľ ide o práva a prijatie LGBT+ ľudí.
- Čo by odkázali mladým ľuďom po celom Slovensku.