Ako hovoriť s človekom, ktorý uveril dezinformáciám? Odborník na informačnú bezpečnosť Tomáš Kriššák hovorí, že súboj faktov nefunguje a namiesto toho by sme v sebe mali zapnúť empatiu.
Dezinformácie rozkladajú spoločnosť a stávajú sa čoraz väčším problémom, na ktorý sa nám nedarí nájsť jednoznačné riešenia. Tomáš Kriššák je odborníkom na informačnú bezpečnosť, a tak je jednou zo súčastí jeho práce aj boj s dezinformáciami, či už na digitálnych platformách, alebo mimo nich.
Podľa jeho slov sú generačným problémom našej spoločnosti, ktorý umocnil príchod sociálnych sietí. ,,Od roku 2018 len na Facebooku vzniklo okolo 2000 subjektov, ktoré šíria nejaké typy konšpirácií. Vytvorila sa nám tak asymetria, keď profesionálnych médií, ktoré sa snažia objektívne informovať, je omnoho menej. Manipulátori proste hrajú v presile,“ vysvetľuje v rozhovore Kriššák, s ktorým sa sa rozprávali počas protikorupčného festivalu Pucung.
V Refresheri sa pravidelne venujeme témam, ktoré hýbu našou spoločnosťou, a jednou z nich je aj boj s dezinformáciámi, ktoré sa za posledné roky stávajú čoraz závažnejším problémom. Ak nás chceš v tom podporiť, staň sa členom klubu REFRESHER+ a dostaň sa k prémiovému obsahu.
Treba s konšpiráciami aktívne bojovať alebo ich môžeme ignorovať?
Podľa môjho názoru by sme im mali venovať pozornosť a snažiť sa vytvárať bezpečnejší informačný priestor. Umožňuje nám to jednak vytvárať informovanejšie rozhodnutia a zároveň nám to pomáha tvoriť pevnejšiu, odolnejšiu a šťastnejšiu spoločnosť.
Veľmi si vážim slobody, ktoré mám ako občan slobodnej krajiny, a s tým súvisí aj to, aby sme sa k slobode stavali zodpovedne. Ak sa stretneme s konšpiráciami, ktoré sú nepravdivé a manipulatívne, mali by sme ich tak označiť, pretože pre spoločnosť môžu byť zaťažujúce.
Ako komunikovať s ľuďmi, ktorí uverili konšpiráciám?
Ak chceme niekomu pomôcť naštartovať kritické myslenie, musíme mať dobre navnímané to, čomu ten človek vlastne verí, a zapnúť v sebe empatiu. Je lepšie začať konverzáciu napríklad vetou „Aj mňa by to, o čom hovoríš, znepokojovalo“. Namiesto toho často neakceptujeme emócie, ktoré človek v spojitosti s dezinformáciami má, a staviame sa do istej opozície, keď sa ho snažíme nasilu presviedčať alebo zosmiešňovať.
Funguje práve opak, keď sa človek cíti pri komunikácii bezpečne a nemá pocit, že s ním chceme súperiť. Ak funguje vzájomná dôvera a rešpekt, môžeme sa začať rozprávať o tom, kde sú nejaké logické slabiny ich tvrdení, a najmä musíme dať druhému priestor, aby na to prišiel sám.
Posledných sto rokov sme boli pod vplyvom rôznych manipulácií a dezinformácie sa stali naším generačným problémom.
Tak môžeme docieliť, že sa človeku znovu spustí kritické myslenie a zároveň nepríde o vážnosť k sebe samému, ak si prizná, že sa mýlil a veci sú inak, ako si myslel. Výsledkom tohto bude pochopenie, že musíme myslieť otvorene a neustále sa zdokonaľovať a zlepšovať sa aj v rámci informačnej bezpečnosti.
Nemali by sme teda skĺznuť do súboja faktov…
To bude s určitosťou viesť k neúspechu a k tomu, že človek sa ešte viac uzavrie. Buď to ani nebude chcieť počuť, alebo to celé vezme ako útok. Ak sú fakty v absolútnom rozpore s tým, v čo verí, tak ho zaujímať nebudú.
Ako reagovať na hoaxy v online priestore, napríklad v prípade, že niekto z našich známych zdieľa dezinformácie?
Na začiatku by si mal asi každý uvedomiť, koľko času a energie chce venovať informačnej bezpečnosti. Je dobré robiť to vo svojom najbližšom okolí v momentoch, keď zaznievajú konšpiračné teórie. Treba sa vždy ozvať a doplniť debatu o skutočnosti, ktoré sú presné a faktické.
V online priestore môžeme mať pocit, že to zmysel už nemá, čomu sa osobne ani nečudujem. Ja k tomu však pristupujem tak, že každá dobrá a pozitívna interakcia zmysel má. Treba sa však držať spomínaných princípov rešpektu, nepoučovať a len v rozumnej miere poukazovať napríklad na nepresnosť niektorých tvrdení. Mal by to byť vždy kokteil empatie, emócie a faktov.
Pomáha pri vyvracaní konšpirácií faktor odbornosti? Čisto teoreticky, ak som napríklad lekárka a vidím, že niekde v online priestore koluje hoax spojený so zdravím, mám tam napísať svoj odborný pohľad?
Z toho, čo mám zažité, myslím, že to funguje len čiastočne. Sú ľudia, ktorí vyhodnocujú správnosť informácie na základe toho, či prichádza od niekoho s titulom, koho vnímajú ako váženú osobu kompetentnú vyjadrovať sa k danej téme. Samozrejme, nefunguje to tak u každého a môžeme naraziť na ľudí, ktorí skôr dôverujú tým, ktorí majú podobný svetonázor.
V životoch ľudí sa kopia rôzne nepríjemné situácie, keď sú zmätení, frustrovaní alebo sú v ťažkej životnej situácii a konšpiračné teórie im ponúkajú vysvetlenia na rôzne tlaky a sklamania, ktoré môžu prežívať.
Môžu tak veriť aj niekomu, kto manipuluje alebo konšpiruje. Existuje množstvo faktorov, ktoré v rámci ľudskej psychiky rozhodujú o tom, komu dôverujeme a komu nie. Jedným z nich je napríklad aj taká banalita ako ľudský zjav. Je vedecky dokázané, že napríklad ľudia so symetrickejšími črtami tváre sú dôveryhodnejší a vyvolávajú v nás pozitívne emócie, a tak sa pri nich cítime bezpečne a dobre.
Rovnako máme tendenciu dôverovať bohatým a úspešným ľuďom a tak ďalej. Je to opäť mix. Na to, aby sme u niekoho pochopili, na základe čoho si vyberá, komu dôveruje, ho musíme dobre poznať.
Slovensko patrí ku krajinám, ktoré konšpirácie zasiahli naozaj silno, čo ide ruka v ruke aj s našou nízkou mediálnou gramotnosťou. Prečo v rámci nej tak zaostávame?
Veľkú rolu hrá naša vlastná história. Okrem obdobia medzi rokmi 1918 až 1938, keď sme mali demokraciu počas prvého Česko-Slovenska, bola naša krajina dlhodobo súčasťou režimov, ktoré využívali propagandu a manipulácie a vytvorili kultúru konšpiračného myslenia. Nacistický slovenský štát, komunistický režim a dokonca aj po Nežnej revolúcii niektorí politici v dobe mečiarizmu využívali rôzne druhy manipulácií vo svoj prospech.
Posledných sto rokov sme boli pod vplyvom rôznych manipulácií a stali sa naším generačným problémom. Digitálne platformy vytvorili veľký priestor na zneužívanie slobody slova a šírenie dezinformácií a naša spoločnosť sa v rámci toho ukazuje ako veľmi zraniteľná. Pri dezinformáciách máme naozaj nízku odolnosť. Na štátnej úrovni sa v rámci budovania informačnej bezpečnosti urobilo strašne málo a väčšinu práce tu za posledné roky urobila v podstate hŕstka aktivistov.
Občas to nie je o tom, že by sa ľuďom, ktorí veria konšpiráciám, nedalo pomôcť, ale o tom, že je málo tých, ktorí by mali dostatok času a trpezlivosti to urobiť.
Nehovoriac o tom, že od roku 2018 len na Facebooku vzniklo okolo 2000 subjektov, ktoré šíria nejaké typy konšpirácií. Vytvorila sa nám tak asymetria, keď profesionálnych médií, ktoré sa snažia objektívne informovať, je omnoho menej. Manipulátori teda hrajú v presile.
Existuje nejaká skupina ľudí, ktorá je náchylnejšia veriť konšpiráciám?
Celá naša spoločnosť je veľmi zraniteľná, ale z toho, čo vidím na digitálnych platformách, hranica zraniteľnosti sa začína najmä niekde po štyridsiatke. V životoch ľudí sa kopia rôzne nepríjemné situácie, keď sú ľudia zmätení, frustrovaní alebo sú v ťažkej životnej situácii a konšpiračné teórie im ponúkajú vysvetlenia na rôzne tlaky a sklamania, ktoré môžu prežívať.
Voči tomuto trendu však nie je nikto na sto percent imúnny a ani mladí ľudia. Mnohí sú vystavení čínskej propagande, ktorá sa šíri sociálnou sieťou Tiktok. Na nej sa šíri videoobsah rôznych manipulátorov. Pre ľudí, ktorým chýbajú napríklad základy dejepisu, sú takíto ľudia lákavým zdrojom informácií a už po pár týždňoch sledovania takéhoto obsahu sa dokážu ľudia hodnotovo zmeniť. Je asi zbytočné hovoriť, ktorá generácia je zasiahnutá najviac, lebo sa to týka naozaj každej.
Je algoritmus sociálnych sietí skutočne nastavený tak, že ak si kliknem na pár konšpiračných videí, bude mi dookola ponúkať ďalšie?
Algoritmy sociálnych sietí boli nastavené neutrálne, aby nám zobrazovali obsah, ktorý nás zaujíma. V praktickej rovine nás však skutočne vedú k extrémnejšiemu obsahu. Fungujú tak algoritmy Googlu, Tiktoku, Mety a je to problém, ktorý len tak nezmizne. Nevedia ho vyriešiť ani väčšie krajiny ako my, dokonca ani zoskupenia krajín, ako napríklad Európska únia.
Dá sa človek ešte vytrhnúť z kruhu dezinformácií na sociálnych sieťach, ak raz do neho spadne?
Ja sa snažím nad nikým nelámať palicu a verím, že každému sa dá pomôcť. Niekedy však zmena môže trvať celé roky, podobne ako pri terapeutickej práci. Občas to teda nie je o tom, že by sa ľuďom, ktorí veria konšpiráciám, nedalo pomôcť, ale o tom, že je málo tých, ktorí by mali dostatok času a trpezlivosti to urobiť.
Máš ty osobne nejakú hranicu, keď si povieš, že tu so snahou končím?
V online prostredí sa držím pravidla trikrát a dosť. Ak sa napríklad dostanem do kontaktu s niekým, kto v mojom priestore šíri konšpiračné teórie, dám mu možnosť trikrát sa vyjadriť. Ja sa snažím nastavovať aj pravidlá diskusie a som otvorený, empatický, slušný a prosím druhú stranu, aby z toho nebol agresívny monológ, ale kvalitný dialóg.
Prirodzene som tŕňom v oku každému, kto využíva slobodu prejavu na to, aby sa takýmto toxickým spôsobom finančne alebo politicky obohatil.
Keď vidím, že sa moja dobrá vôľa nestretáva s porozumením, po troch pokusoch tomu človeku poviem prepáč, neumožním ti aby si v mojom priestore šíril svoj agresívny monológ. To je však pravidlo pre digitálnu rovinu, ale v súkromí, ak ide o človeka, ktorý mi je blízky, tak ho nikdy neopustím. Musela by ísť o niečo naozaj veľmi hraničné a nebezpečné, aby som si povedal, že sa od neho dištancujem.
Zažívaš útoky len preto, lebo si sa rozhodol pracovať s témou informačnej bezpečnosti?
Prirodzene som tŕňom v oku každému, kto využíva slobodu prejavu na to, aby sa takýmto toxickým spôsobom finančne alebo politicky obohatil. Čelím útokom v podstate väčšiu polovicu času, čo sa tejto téme venujem. Tak ako policajti žiaľ musia rátať s tým, že ich budú ohrozovať ľudia, ktorí páchajú zločiny, tak aj človek, ktorý sa venuje informačnej bezpečnosti, počíta s hrozbami od ľudí, ktorí páchajú zlé veci v tomto priestore.
