Pomáha pri vyvracaní konšpirácií faktor odbornosti? Čisto teoreticky, ak som napríklad lekárka a vidím, že niekde v online priestore koluje hoax spojený so zdravím, mám tam napísať svoj odborný pohľad?
Z toho, čo mám zažité, myslím, že to funguje len čiastočne. Sú ľudia, ktorí vyhodnocujú správnosť informácie na základe toho, či prichádza od niekoho s titulom, koho vnímajú ako váženú osobu kompetentnú vyjadrovať sa k danej téme. Samozrejme, nefunguje to tak u každého a môžeme naraziť na ľudí, ktorí skôr dôverujú tým, ktorí majú podobný svetonázor.
V životoch ľudí sa kopia rôzne nepríjemné situácie, keď sú zmätení, frustrovaní alebo sú v ťažkej životnej situácii a konšpiračné teórie im ponúkajú vysvetlenia na rôzne tlaky a sklamania, ktoré môžu prežívať.
Môžu tak veriť aj niekomu, kto manipuluje alebo konšpiruje. Existuje množstvo faktorov, ktoré v rámci ľudskej psychiky rozhodujú o tom, komu dôverujeme a komu nie. Jedným z nich je napríklad aj taká banalita ako ľudský zjav. Je vedecky dokázané, že napríklad ľudia so symetrickejšími črtami tváre sú dôveryhodnejší a vyvolávajú v nás pozitívne emócie, a tak sa pri nich cítime bezpečne a dobre.
Rovnako máme tendenciu dôverovať bohatým a úspešným ľuďom a tak ďalej. Je to opäť mix. Na to, aby sme u niekoho pochopili, na základe čoho si vyberá, komu dôveruje, ho musíme dobre poznať.
Slovensko patrí ku krajinám, ktoré konšpirácie zasiahli naozaj silno, čo ide ruka v ruke aj s našou nízkou mediálnou gramotnosťou. Prečo v rámci nej tak zaostávame?
Veľkú rolu hrá naša vlastná história. Okrem obdobia medzi rokmi 1918 až 1938, keď sme mali demokraciu počas prvého Česko-Slovenska, bola naša krajina dlhodobo súčasťou režimov, ktoré využívali propagandu a manipulácie a vytvorili kultúru konšpiračného myslenia. Nacistický slovenský štát, komunistický režim a dokonca aj po Nežnej revolúcii niektorí politici v dobe mečiarizmu využívali rôzne druhy manipulácií vo svoj prospech.
Posledných sto rokov sme boli pod vplyvom rôznych manipulácií a stali sa naším generačným problémom. Digitálne platformy vytvorili veľký priestor na zneužívanie slobody slova a šírenie dezinformácií a naša spoločnosť sa v rámci toho ukazuje ako veľmi zraniteľná. Pri dezinformáciách máme naozaj nízku odolnosť. Na štátnej úrovni sa v rámci budovania informačnej bezpečnosti urobilo strašne málo a väčšinu práce tu za posledné roky urobila v podstate hŕstka aktivistov.
Občas to nie je o tom, že by sa ľuďom, ktorí veria konšpiráciám, nedalo pomôcť, ale o tom, že je málo tých, ktorí by mali dostatok času a trpezlivosti to urobiť.
Nehovoriac o tom, že od roku 2018 len na Facebooku vzniklo okolo 2000 subjektov, ktoré šíria nejaké typy konšpirácií. Vytvorila sa nám tak asymetria, keď profesionálnych médií, ktoré sa snažia objektívne informovať, je omnoho menej. Manipulátori teda hrajú v presile.
Existuje nejaká skupina ľudí, ktorá je náchylnejšia veriť konšpiráciám?
Celá naša spoločnosť je veľmi zraniteľná, ale z toho, čo vidím na digitálnych platformách, hranica zraniteľnosti sa začína najmä niekde po štyridsiatke. V životoch ľudí sa kopia rôzne nepríjemné situácie, keď sú ľudia zmätení, frustrovaní alebo sú v ťažkej životnej situácii a konšpiračné teórie im ponúkajú vysvetlenia na rôzne tlaky a sklamania, ktoré môžu prežívať.
Voči tomuto trendu však nie je nikto na sto percent imúnny a ani mladí ľudia. Mnohí sú vystavení čínskej propagande, ktorá sa šíri sociálnou sieťou Tiktok. Na nej sa šíri videoobsah rôznych manipulátorov. Pre ľudí, ktorým chýbajú napríklad základy dejepisu, sú takíto ľudia lákavým zdrojom informácií a už po pár týždňoch sledovania takéhoto obsahu sa dokážu ľudia hodnotovo zmeniť. Je asi zbytočné hovoriť, ktorá generácia je zasiahnutá najviac, lebo sa to týka naozaj každej.
Je algoritmus sociálnych sietí skutočne nastavený tak, že ak si kliknem na pár konšpiračných videí, bude mi dookola ponúkať ďalšie?
Algoritmy sociálnych sietí boli nastavené neutrálne, aby nám zobrazovali obsah, ktorý nás zaujíma. V praktickej rovine nás však skutočne vedú k extrémnejšiemu obsahu. Fungujú tak algoritmy Googlu, Tiktoku, Mety a je to problém, ktorý len tak nezmizne. Nevedia ho vyriešiť ani väčšie krajiny ako my, dokonca ani zoskupenia krajín, ako napríklad Európska únia.
Dá sa človek ešte vytrhnúť z kruhu dezinformácií na sociálnych sieťach, ak raz do neho spadne?
Ja sa snažím nad nikým nelámať palicu a verím, že každému sa dá pomôcť. Niekedy však zmena môže trvať celé roky, podobne ako pri terapeutickej práci. Občas to teda nie je o tom, že by sa ľuďom, ktorí veria konšpiráciám, nedalo pomôcť, ale o tom, že je málo tých, ktorí by mali dostatok času a trpezlivosti to urobiť.
Máš ty osobne nejakú hranicu, keď si povieš, že tu so snahou končím?
V online prostredí sa držím pravidla trikrát a dosť. Ak sa napríklad dostanem do kontaktu s niekým, kto v mojom priestore šíri konšpiračné teórie, dám mu možnosť trikrát sa vyjadriť. Ja sa snažím nastavovať aj pravidlá diskusie a som otvorený, empatický, slušný a prosím druhú stranu, aby z toho nebol agresívny monológ, ale kvalitný dialóg.
Prirodzene som tŕňom v oku každému, kto využíva slobodu prejavu na to, aby sa takýmto toxickým spôsobom finančne alebo politicky obohatil.
Keď vidím, že sa moja dobrá vôľa nestretáva s porozumením, po troch pokusoch tomu človeku poviem prepáč, neumožním ti aby si v mojom priestore šíril svoj agresívny monológ. To je však pravidlo pre digitálnu rovinu, ale v súkromí, ak ide o človeka, ktorý mi je blízky, tak ho nikdy neopustím. Musela by ísť o niečo naozaj veľmi hraničné a nebezpečné, aby som si povedal, že sa od neho dištancujem.
Zažívaš útoky len preto, lebo si sa rozhodol pracovať s témou informačnej bezpečnosti?
Prirodzene som tŕňom v oku každému, kto využíva slobodu prejavu na to, aby sa takýmto toxickým spôsobom finančne alebo politicky obohatil. Čelím útokom v podstate väčšiu polovicu času, čo sa tejto téme venujem. Tak ako policajti žiaľ musia rátať s tým, že ich budú ohrozovať ľudia, ktorí páchajú zločiny, tak aj človek, ktorý sa venuje informačnej bezpečnosti, počíta s hrozbami od ľudí, ktorí páchajú zlé veci v tomto priestore.
