Študentka dnes žije striedavo v Bratislave a Nitre a hovorí perfektnou slovenčinou.
Iračanka Mirna má za svojím menom štyri ďalšie (Khaleel Majeed Ayshoa Yousif), no aj fascinujúci a úspešný príbeh o integrácii. Na Slovensko prišla pred Vianocami v roku 2015 počas medializovanej a spolitizovanej akcie organizovaného presunu asýrskych kresťanov.
Spolu s ďalšími 148 Iračanmi z 34 rodín sa vtedy v rámci úteku pred teroristickou organizáciou Islamský štát (ISIS) ocitla na palube vládneho špeciálu a zamierila do krajiny, o ktorej existencii predtým ani netušila. Na Slovensko prišla s rodinou v zraniteľnom veku 15 rokov. Dnes býva striedavo v Nitre a na internáte v Bratislave. Popritom stíha v každom meste inú brigádu.
Na Slovensko si z Iraku prišla pred 8 rokmi. Spomínaš si, ako vtedy prebiehal odchod z Iraku?
Narodila som sa v Bagdade, kde sme žili zopár rokov, no boli sme nútení odísť do Karakošu na severe Iraku a neskôr pod tlakom ISIS do utečeneckého tábora v kostole v Erbile.
Túžili sme po bezpečí, ktoré si Iračania asociujú práve s Európou. O možnosti odísť nám v miestnom kostole povedal kňaz a financovanie zabezpečila americká kresťanská organizácia. Rodiny vyberali aj podľa toho, či majú všetky papiere v poriadku. To nebola vôbec samozrejmosť.
Ako si máme predstaviť vtedajšiu hrozbu zo strany ISIS?
ISIS začal s represiami proti inovercom, a keď sa jeho členovia priblížili k častiam obývaným kresťanmi, vedeli sme, že musíme odísť. ISIS nám dal v princípe na výber len tri možnosti: buď nás zabijú, budeme platiť vysoké dane, alebo konvertujeme na islam. Keďže sme vedeli, že mnoho ľudí skutočne zabili, nechceli sme riskovať.
Definitívne rozhodnutie o odchode urobil tvoj otec?
V arabských krajinách sú síce tradične otcovia hlavami rodín, no v tomto prípade išlo o rozhodnutie celej rodiny. Otec to chcel paradoxne možno najmenej, keďže nechcel opustiť veľkú časť svojich príbuzných.
Na Slovensku bola vaša prvá zastávka karanténny tábor v Humennom. Bolo to prekvapenie alebo súčasť plánu?
Neviem. Mala som 15 rokov a o organizačných náležitostiach som veľa nevedela. Spomínam si však, že najskôr povedali, že v tábore po lekárskych prehliadkach ostaneme jeden mesiac, pričom sme nakoniec zostali asi tri mesiace. Potom sme prišli do Nitry a okolia, kde pre nás pripravili ubytovacie priestory.
Aké boli tvoje prvé dojmy zo Slovenska?
Prišli sme v noci a hneď na letisku nás čakalo množstvo novinárov. Fotili si nás ako zjavenie, akoby bol práve pristál prezident alebo hollywoodske hviezdy. Hneď potom nás zobrali autobusmi do záchytného tábora. Bola tma, po ceste sme nič nevideli a zrazu sme sa ocitli pred veľkou bránou.
Vošli sme cez ňu a bolo to trocha čudné. Vôbec nie také, aké sme očakávali. Všade okolo vládol pokoj. Prvú noc sme boli fakt unavení a hladní, po asi troch dňoch som si začala uvedomovať, že v tejto neznámej budove kdesi na Slovensku chvíľu pobudneme.
Najväčšie prekvapenie bolo, že nám dávali slovenské jedlo. Aj keď sme boli fakt hladní, mnohí ho nechceli jesť.
Prečo?
Vôbec sme netušili, čo sú to za jedlá. Väčšina ľudí si rýchlo zvykla. Ja som jedla tri mesiace iba prílohy a ovocie. Občas som si dala aj čipsy z obchodu.
Po karanténe si sa s rodinou ocitla v obci Výčapy-Opatovce pri Nitre. Ako si vnímala túto etapu?
Bol to ďalší šok a opak všetkého, čo som dovtedy poznala z Iraku. Na rozdiel od Bagdadu v Iraku, v ktorom žilo 5 miliónov ľudí, bývali v dedinke dedinčania a prevažne starí ľudia a o štvrtej poobede boli ulice ľudoprázdne. Autobus do mesta chodil len niekoľkokrát denne. Keď som ním šla prvýkrát, učiteľka mi napísala papierik pre šoféra s názvom zástavky.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- S akými negatívnymi skúsenosťami sa Iračania po príchode na Slovensko stretávali.
- Čo dalo Mirne detstvo v Iraku.
- Prečo sa množstvo Iračanov rozhodlo vrátiť domov.
- Aké sú podľa Mirny najlepšie a najhoršie vlastnosti Slovákov.
