Ak chodíte cvičiť, viete, že január nie je práve najlepším mesiacom na pohodlné športovanie. Fitká sú zrazu preplnené a hodiny s trénerom vybookované. Môžu za to oni, novoroční záväzkári!
Ide o obdobie, keď aspoň jeden kolega opäť končí s fajčením. Predavačky v obchodoch zrazu blokujú oveľa viac zeleniny a tofu. Kto z vás si ešte nestiahol apku na rátanie kalórií? Ja už tri. Pre istotu...
Novoročné predsavzatia sú vnímané tak trochu ako banálny trend či téma na small talk vo výťahu. Ja to až tak cynicky nevidím. Podľa mňa sú skôr dôsledkom toho, že ľudia vypadnú z rutiny. Cez sviatky každý z nás aspoň nejaké voľno má. Majú ho všetci naraz, a tak sa nič podstatné nedeje, nič netreba sledovať ani mať FOMO.
Jednoducho keď opadne vianočný zhon, prestanú chodiť pracovné maily, rozbalia sa darčeky a zje piata porcia šalátu, nastane ten čas – čas nudy, čas skutočného oddychu, čas preskenovať si trochu vlastný život – na prechádzkach po snehu, medzi spoločenskými hrami s rodinou a koláčmi, keď sa po obede zobudíme s otvorenou knihou na bruchu.
Toto je tá vzácna doba, keď nevieme, aký je deň, keď už nemáme čo scrollovať, lebo všetko bolo povedané, a každý, kto práve nelyžuje, robí to isté – oddychuje a trochu, aspoň trochu premýšľa. Vtedy sa rodia predsavzatia. Aspoň na moment sú všetky myslené úprimne – bez ohľadu na to, že sa fitká vo februári opäť vyprázdnia a mnohí fajčiari sa vrátia do trafík. Treba to aspoň skúšať. Raz sa to podarí.
Je tu aj hlbšia časť tejto debaty – o predsavzatiach, ktoré majú zlepšiť nie naše telá, ale hlavne naše životy, vzťahy alebo dokonca život niekomu inému. Mám pocit, ako by to bola trochu kontroverzná téma. V poslednom období sa totiž mnohí pokúšajú hlavne nejako psychicky prežiť, nieto ešte osobnostne rásť alebo robiť charitu.
Ťažká doba sa začala covidom, pokračuje rastúcou nevraživosťou, nedôverou v čokoľvek a kohokoľvek – a tak vôbec, každý sa zrazu hrozne hnevá alebo sa uzatvára do seba. Položiť si otázku, čo chceme na sebe zmeniť, aby sme boli lepší ľudia, je zrazu ťažšie ako vyhlásiť suchý február. Dajte mi pokoj, nech sa menia tí druhí!
Pod stromčekom mnohí prežívajú zlomové momenty o to intenzívnejšie: niekto čaká prírastok, veľké pracovné či študijné výzvy, sťahovanie, premýšľa nad zásnubami alebo naopak, definitívne zisťuje, že ich vzťah/manželstvo nefunguje.
Iné Vianoce zase bývajú všedné. Skôr či neskôr totiž narazíme na sladkotrpký moment, ktorý žiadne veľké predsavzatia ani očakávania nevyvoláva. Moment, keď sme si doterajšie životné ciele naplnili a nové sme si nestihli vymyslieť. Mne sa napríklad deje teraz.
Mám plus-mínus všetko, čo k spokojnému životu potrebujem. A tak premýšľam, čo ďalej: či sa viesť na vlne pohodlnosti a užívať si pokoj, alebo v panike hľadať nové životné výzvy. Hranica medzi pokojom a stagnáciou je totiž tenká. Ak prestaneme premýšľať, ako veci zlepšiť, môžu sa nenápadne horšiť.
Moje novoročné predsavzatia sa teda tento rok hýbu od jednoduchých po zrejme nereálne: viac čítať namiesto bezcieľneho scrollovania, oddeľovať prácu od súkromia a nechávať ju večer pred dverami bytu, nedať sa hlupákmi a zákernými ľuďmi stiahnuť na ich úroveň a najťažšie – myslieť pozitívne. Držte palce, nech vydržia aspoň do februára. Šťastný nový rok.
