Dvojmetrové škaredé sivé ploty s predstieranou zeleňou sú na Slovensku populárne a majú jasný účel – aby nás nikto nevidel. Prečo vlastne?
Sedím vo svojom prenajatom bruselskom byte. Pomaly si naň zvykám, strávim tu najbližšie týždne. Vonku je ešte hmla, pod oknom sa hádajú labute a ľudia z inštitúcií si dávajú ranný beh.
Možno sa aj oni tešia na kávu, pri ktorej ma zachytia pohľadom. V tomto meste som kedysi žila. Návrat po šiestich rokoch ma núti trochu premýšľať o tom, čo všetko sa za ten čas stalo, ako sa mením ja a doba.
Môj bruselský byt nemá žiadne záclony. Nič, ani závesy. Len obrovské holé okná, z ktorých vidieť ulicu, jazierko aj domy oproti. Belgičanka v župane si práve na balkóne zapaľuje prvú cigu. Rovnako vidia všetci mňa: ako si v pyžame robím raňajky, hodiny strihám za počítačom reportáže či zabalená v deke píšem tento stĺpček.
Nie je to náhoda ani výnimka. Podobné byty sú v tejto časti sveta bežné: čisté sklenené tabule a cez ne výhľad do ľudských príbehov. Je to zvláštny pocit, vidieť dennú rutinu susedov a na obdiv vystavovať tú vlastnú.
Ak ste sa niekedy prešli ulicou menšieho či väčšieho holandského mesta, možno ste zostali v šoku. Okná domov lemujú chodníky ako priehľadné múry. V rozsvietených obývačkách ľudia večerajú. Okolo domov rastú hortenzie. Na parapetných doskách sa vynímajú modely lodí a suveníry z dovoleniek.
Každý sa môže pozrieť. Niet čo skrývať. Závesy sú len v spálni.
Moji rodičia sa nedávno presťahovali do menšej slovenskej obce. Okolo domu bol obohnaný múr a okolo neho tujky. Tujky už sestra vyťala. Ako záhradná architektka k nim pestuje špeciálnu formu nenávisti. Dvojmetrové škaredé sivé ploty s predstieranou zeleňou sú tu populárne a majú jasný účel – aby nás nikto nevidel.
Robíme vlastne niečo špeciálne? Nie, len si užívame jarné dni na trávniku pred domom, okopávame zeleninu či varíme. Lenže nechceme mať pri tom divákov. Chceme mať „kľud“, oddych od ľudí, súkromie v teplákoch. Nepotrebujeme, aby nás videl sused či okoloidúci dedinčania, ako sa opaľujeme alebo grilujeme špízy.
Prečo vlastne?
Nie je to kritika, je to len zamyslenie. Takto to doma na Slovensku v hlavách proste máme. Možno za to môže komunizmus, keď sused donášal na suseda. Možno je to hlbšie zarytý pocit, že si má každý za zatvorenými dverami robiť, čo chce. Vy by ste si vedeli zvyknúť na byt bez záclon?
Chodím po bruselských uliciach a premýšľam. Prísne vyzerajúci frankofónni Belgičania sa miešajú s druhou generáciou marockých prisťahovalcov a vo štvrti Matonge aj tými z Konga. No a do toho poľština. Predstavujem si generácie našich rodičov, ale aj mladších ľudí, ktorí cestám do zahraničia neholdujú, ktorí nikdy nebývali na cudzom mieste – lebo tu cudzo stále je.
Robím reportáže, aby mali ľudia pred voľbami viac kvalitných informácií. Lenže pri pohľade cez holé okenné tabule premýšľam, či ich vôbec chcú. Únia totiž v našich hlavách stále rovná sa Západ a voči nemu máme príliš veľa nedôvery, nepochopenia, nezáujmu a dokonca aj komplexov.
V hĺbke duše panuje pocit, že sem nezapadáme, a ten pocit je miestami aj pravdivý. Nezapadáme, lebo nechceme. Chceme istoty namiesto progresu a dobrodružstiev. A tak žijeme medzi tujkami a upíname sa k svetovej strane, ktorá nám je známejšia.
Generácia našich rodičov prežila celú mladosť v Ostbloku. To sa asi zažerie pod kožu. Scestované deti a vnúčatá možno rozumejú Západu lepšie, ale do našich mestečiek a dedín ho priniesť nevedia. Je nám mentálne vzdialený, studený a povýšenecký.
Možno je to naozaj len o peniazoch – chceme mať vyšší životný štandard, ale nechceme sem patriť.
Keď budete nabudúce premýšľať, prečo polovica Slovákov oslavuje vojnového agresora a ešte si aj myslí, že spolu s holubicami vypustia mier, možno sa odpoveď skrýva aj v tomto pocite. V pocite cudzosti.
Západ dorazil do našich obcí najmä v podobne zámkovej dlažby na námestiach a opraveného kultúrneho domu z eurofondov. Nedorazil do našich hláv. Okolo hláv sme si totiž postavili plot z lacného muriva.
Svoj malý osobný protest proti tejto mentalite som spravila už pred šiestimi rokmi. Keď som sa vrátila domov. Svoj byt som vtedy zariadila bez záclon. Nemám totiž čo skrývať.
