Lídrov opozície v aktivite predbehujú strany, ktoré majú násobne nižšie výsledky v prieskumoch. Niekto by im mal pripomenúť, že voľby nevyhráva ten, kto nemá chuť.
Leto vrcholí, no uhorková sezóna Slovensko tentoraz obišla. Jedna vládna kauza strieda ďalšiu, no i napriek tomu je väčšina súčasnej opozície v pokojovom dovolenkovom režime. Je však načase povedať aj nahlas, že priestor na tlačové konferencie v príjemnom prostredí straníckej centrály bude aj inokedy. Najväčšia kauza čerpania eurofondov je na stole práve teraz. Treba vymeniť pivká s voličmi za poriadnu prácu v teréne.
Kto je súčasným lídrom opozície? Podľa výsledkov z prieskumov je to Progresívne Slovensko, ktoré sa však svojou aktuálnou aktivitou nemôže priveľmi pýšiť. Rozumiem, že je určite príjemnejšie stráviť letné prázdniny na kompe medzi Kyselicou a Vojkou, ale len vďaka haciendám či štrkovým cestám za niekoľko miliónov sa všetkým naskytlo niekoľko tém, ktoré zaujmú aj voličov koalície. A práve v lete je čas vysvetliť im to aj osobne.
Hovoriť o rozkradnutých miliónoch nie je vždy možné len spoza rečníckeho pultu. V susednom Maďarsku to dokazuje aj Péter Magyar, ktorý sa postavil Viktorovi Orbánovi a robí to priamo medzi ľuďmi v dedinách, v ktorých roky vyhrával práve Fidesz.
Líder maďarskej opozície v máji absolvoval viac než 300-kilometrovú pešiu cestu z Budapešti k hraniciam s Rumunskom. Počas niekoľkých dní prechádzal malými mestami a dedinami, kde sa stretával s voličmi na vidieku a robí presne to, čo má opozícia robiť: je aktívny, viditeľný, prítomný. A ťažko povedať, že by mal podmienky výrazne priaznivejšie ako naša opozícia.
Pohybom kampaňoval aj Mikuláš Dzurinda v roku 1998. Celé leto prebicykloval krajinu. Nie ako cyklista na výlete, ale ako politik v teréne. Hovoril s ľuďmi, ukazoval sa, bol v pohybe. Fungovalo to. Pretože bol vidieť.
Nikto teraz, samozrejme, nežiada, aby prišiel druhý Dzurinda a progresívci sadli na bicykle alebo sa vybrali na pešiu túru na Zemplín. Nejde o napodobeniny. Ide o princíp. Opozícia má jedinečnú šancu byť výrazná a kampaňovať naplno. Byť v regiónoch, byť medzi ľuďmi, byť v médiách, byť v kontakte a prinášať zaujímavé témy, ktoré neodbijú polhodinovou tlačovou konferenciou.
Spomeňme si na to, ako to robil Fico, keď bol v opozícii. Nenechal si ujsť jedinú príležitosť. Rečnil nonstop, na tlačovkách, v debatách, v teréne. Vždy pripravený dať voličovi pocit, že niekto je na jeho strane – nech už s akýmikoľvek motiváciami. Koľko tlačových konferencií by sme mali, keby Šimečka zorganizoval event za 750-tisíc? Asi by sa konali doteraz.
Robert Fico musí vytvárať umelé kauzy a šíri dezinformácie, no i tak je ho viac počuť ako súčasných lídrov opozície, ktorým koaličné kauzy padajú priamo do lona. Zrejme nie je lepším zrkadlom ich aktuálnej nevôle robiť niečo navyše ako vyjadrenie Ivana Korčoka ku kauze netransparentnosti kampane Petra Pellegriniho. „Nemám chuť...“ Otázka však je, kto iný má mať chuť, keď nie vy?
Aj v slovenskej opozícii máme niekoľkých politikov, ktorí aj naďalej prinášajú témy a neboja sa ísť ani do terénu. Veď čo je účinnejšie ako Slovákom ukázať, na čo všetko vládna garnitúra minula eurofondy, ktoré nám mali pomôcť priblížiť sa k západným krajinám EÚ? Aby Slováci nezostali prekvapení, keď sa tejto úlohy opäť najvýraznejšie chopí iba Igor Matovič, lebo to sme to už raz mali.
