Na Slovensku má psychické problémy jeden z piatich ľudí. O duševnom zdraví je potrebné diskutovať.
Vyjadrenie ministerky kultúry na utorňajšej tlačovej konferencii otvorilo rany nielen ľuďom s psychickým ochorením, ale aj ich blízkym, ktorí si spolu s nimi prešli nefungujúcim zdravotným systémom, stigmatizáciou duševného zdravia a nekonečným hľadaním tej správnej pomoci.
Kritizovať odvolanú riaditeľku Bibiany, Zuzanu Liptákovú, za to, že zamestnala dvoch ľudí podstupujúcich psychiatrickú liečbu, bol úder pod pás na viacerých frontoch. Jednak pre ľudí vyhľadávajúcich psychiatrickú pomoc, ale aj pre tých, ktorí psychiatrickú pomoc poskytujú.
Ja sama ju využívam už desať rokov. Každý deň beriem lieky, vyhľadávam terapie a mám stálu psychiatričku, ktorú navštevujem od diagnostikovania obsedantno-kompulzívnej poruchy. Ale tá diagnostika nebola ľahká.
V čase, keď som začala vnímať zmenu vo svojom vnútornom prežívaní, bolo o duševnom zdraví len málo informácií. Pamätám si, ako ma rodičia vozili od jedného psychológa k druhému a snažili sa prísť na to, ako pomôcť svojej dcére. Proces bol zdĺhavý a bolestný a ja som sa odvtedy zaviazala urobiť všetko pre to, aby prístup k pomoci s duševnými ochoreniami nebol tak náročný. Ministerkino vyjadrenie na začiatku týždňa ma prenieslo o 10 rokov dozadu.
Ako sa môže destigmatizácia duševného zdravia posúvať vpred, keď činitelia na najvyšších štátnych úradoch rozosievajú predsudky a strach voči psychickým ochoreniam? Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie má problémy s duševným zdravím jeden zo štyroch ľudí, na Slovensku je to jeden z piatich. V priemere tak môžeme predpokladať, že sa na duševné zdravie lieči aspoň jeden člen z rodiny. Alebo nelieči a radšej v tichosti trpí, lebo sa bojí presne takých vyjadrení, akým bolo to ministerkino.
Ja som si stigmou už prešla a nevadí mi o mojich psychických problémoch hovoriť otvorene. Som si vedomá svojich kvalít a toho, čo viem priniesť tejto spoločnosti. Viem, že moje neutíchajúce myšlienky, kvôli ktorým potrebujem pomoc, mi nebránia v podávaní maximálneho výkonu, ktorý k práci potrebujem. A čo je najdôležitejšie, viem, že ak by som tú pomoc nevyhľadávala, pravdepodobne by som toho schopná nebola.
Veľmi by som si želala, aby sa ministerka Šimkovičová predtým, ako bude nabudúce chcieť kritizovať ľudí, ktorí zamestnávajú psychiatrických pacientov, skúsila najprv pozrieť na ľudí, ktorých zamestnáva ona, a ľudí, ktorí sedia vo vláde. Ľudí, ktorí rozosievajú nenávisť, kradnú, polarizujú a ubližujú tejto krajine. Pretože tí sú skutočnou hrozbou pre spoločnosť, nie ľudia, ktorí prechádzajú svojím bojom s duševným zdravím a otvorene hľadajú pomoc. My všetci, vrátane vás, pani ministerka, máme svoje slabosti. Rozdiel je v tom, že niektorí z nás ich prijímajú a aktívne s nimi pracujú. Možno je čas, aby ste to urobili aj vy.
