Nemôžem spať, a tak rátam. Rozhodla som sa počítať niečo iné ako ovečky. Rátam, koľkokrát som už mala v živote zlomené srdce. Je to čudná úloha, ale dala som si ju sama. Chcem totiž napísať stĺpček o láske. A tak rátam, koľko o nej vlastne viem.
V myšlienkach sa vraciam do situácií takmer zabudnutých aj takých, na ktoré sa zabudnúť nedá. Pri počítaní občas váham: vystriem prst a opäť ho vrátim do dlane. Je detská láska láskou? Je platonická láska láskou?
Definície lásky existujú, no v skutočnosti sa nimi neriadime. Riadime sa vlastnými. Hranice lásky sú fluidné, veľmi často sa dá pomýliť s niečím úplne iným: so závislosťou, s vášňou či so zvykom. Vieme naozaj milovať? Môže byť láska aj zlá? Treba na ňu činy alebo stačí príjemný pocit?
Prsty sa mi míňajú a môžem s istotou povedať, že o zlomených srdciach niečo viem. Poviem vám preto svoje definície. Jednu na každý prst.
1. Láska na prvý pohľad existuje, ale nie je to láska. Je to len príležitosť. Nepreceňujme ju.
2. Nemýľme si lásku a záväzok. Snubný prsteň nie je vždy dôkazom pravej lásky.
3. Obdiv a láska nie je to isté. Partneri si majú byť rovnocenní.
4. Žiarlivosť a strach nie sú prejavmi lásky. Opičia láska je chorá, nie veľká. Ak vás niekto vo vzťahu dusí, problém je v jeho sebaúcte, nie vo vás. (O násilí to platí dvojnásobne.)
5. Po rozchode si ľudia často myslia, že sú pripravení opäť ľúbiť. V skutočnosti však niekedy potrebujú len zachrániť. Keď sa topiaci niekoho chytá, nerobí to z lásky.
6. Z ľútosti láska nevyrastie. Ani z vďaky.
7. Ľahko sa dá zamilovať do falošnej predstavy. Je jedno, čia to je vina. Človeka, ktorého ľúbime, nemáme potrebu stále meniť. Treba ho vymeniť.
8. Záplava darov, básní a kvetov do práce nie je romantika. Je to red flag.
9. Hovorí sa „fall in love”, ale láska nie je šachta, aby sme do nej padali. V istom bode sa pre ňu musíš rozhodnúť. Je len taká veľká, kam ju pustí strach.
10. Ak si nie ste istí, či to, čo cítite, je láska, tak to láska zrejme nie je. Ak vás osvieti až po rozchode, cítite osamelosť, nie lásku.
Prvú lekciu o láske dostávame v rodinách. Naše vlastné vzťahy sú často odrazom toho, ako to vyzeralo doma, keď sme rástli. Ako sa ľúbili vaši rodičia a ako ľúbili vás? Ako to prejavovali? Možno sa rozviedli, možno sa rozviesť radšej mali, možno na vzťah rezignovali. My nerezignujme. Skôr či neskôr si urobme v týchto otázkach inventúru.
Z môjho nočného rátania vznikol zoznam bodov o tom, ako láska vyzerať nemá. Lenže ja som chcela pôvodne písať o tom, ako vyzerať má. Ako už býva pri láske zvykom, slová sa hľadajú ťažko alebo vyznievajú melodramaticky.
Poviem to teda na príklade. Nedávno sa ma niekto pýtal, či by som chcela mať svadbu. Povedala som, že po prvý raz v živote nad tým nepremýšľam. Nie preto, že by som nestretla toho pravého. Práve naopak – preto, že som ho stretla. Možno to znie paradoxne, ale takto to cítim. Po prvý raz nemám potrebu lásku formalizovať ceremóniami, sľubmi a tortou.
Nepotrebujem ju dokazovať ani sebe, ani ostatným. Zrazu sa nikam neponáhľam, lebo cesta je cieľ. Ráno sa budíš a tešíš sa na každý meter. Mapu kreslíme za pochodu. Žiaden deň nemá dosť hodín.
Keď si s niekým, koho miluješ, si pri ňom lepší človek. Láska ho z teba robí akosi automaticky. Robí ho pocit bezpečia, blízkosti a prijatia. Samozrejme, že láskou vždy riskuješ, ale neparalyzuje ťa strach. Láske veríš. Pri predstave, že by sa to zajtra skončilo, ťa neprepadá panika. Cítiš vďačnosť, že sa ti takáto láska v živote vôbec stala.
