Chryzantéma je krásna rastlina, ale smutná. Žmúri na ňu osem párov očí, ktoré súdia, či je dokonalá.
Na cintorín som chodila od detstva. Rodičia ma brali so sebou zapáliť sviečky na starý cintorín v susednej dedine, kde boli pochovaní moji prastarí rodičia, aj na ten nový, kde boli ďalší členovia rodiny. Asi v desiatich rokoch som bola aj na prvom pohrebe, keď zomrela moja babka.
S pohrebmi sa toho času pretrhlo vrece a odvtedy som ich zažila niekoľko. Cintorín som však nikdy nebrala ako strašidelné miesto a chodievala som tam celkom rada. Užívala som si ticho a vôňu vyhasnutých zápaliek.
To sa ale nevzťahovalo na Sviatok všetkých svätých a Pamiatku zosnulých. Vtedy som tam rada nechodila. Prečo? O tom sa teraz rozpíšem.
Neviem, či sa vyjadrím správne, no k tomuto sviatku pociťujem mierny odpor. Nie preto, že by som si zosnulých ľudí nechcela pripomenúť. Pripomínam si ich často. Doma si zapálim sviečku, venujem im zopár myšlienok. Niekedy sa usmievam, niekedy plačem.
S pribúdajúcim vekom som si začala uvedomovať, že sa na Dušičky pozerám trochu inak. Za pekným gestom, vyzdobeným hrobom a horiacimi sviečkami vidím schovanú povrchnosť, neekologické správanie a nekonečné množstvo gýču. A skutočne ma mrzí, že to vnímam práve takto.
Neznášam chryzantémy
Neznášam chryzantémy, i keď sú to krásne kvety. Farebné, voňavé. Koncom októbra ich vidno všade. Sú ich plné kvetinárstva a praskajú vo švíkoch aj u pouličných predajcov. Stačí sadnúť do auta a prejsť zopár dedín po južnom Slovensku. Prečo k nim prechovávam takú negatívnu emóciu?
Od detstva som vedela, že pri výbere tej správnej si musím dávať veľký pozor. Už ako malá som radila celej rodine a nie raz sa to skončilo hádkou. Kvetina predsa musí byť najväčšia, najviac rozkvitnutá, farebná, voňavá a hlavne, nech je rovnomerná a nestojí krivo.
Ak by nespĺňala tieto podmienky, čo by asi tak o nej povedali ľudia? Nedajbože by mal susedný hrob v kvetináči krajšiu a hotová pohroma je na svete. Ak by som bola chryzantéma, úprimne, asi by som z toho bola smutná.
Len tak sedieť a čučať v tesnom kvetináči na hrobe, obklopená horiacimi plastovými sviečkami, pričom na mňa žmúri osem párov očí súdiac moju dokonalosť. Ale nie som chryzantéma a namiesto smútku pociťujem úzkosť z toho, že sa môj „obľúbený sviatok“ nezastaviteľne blíži. A s ním aj otázka: „Prečo nejdeš s nami na cintorín?“
Na rok kúpime nové
Ďalším tŕňom v oku sú gýčové kahance, sošky a umelé vence. Tiež sú pekné, podobne ako chryzantémy. Nemôžu za to. Škoda len, že ich na hroboch nevidno po celý rok, keď si na zosnulých takmer nikto nespomenie. Akokoľvek sa chcem na to pozrieť inak, vždy skončím iba pri myšlienke, že je celá „dušičkovská“ výzdoba povrchná.
Možno by nebola, keby sa o náhrobné kamene ľudia starali po celý rok. Alebo sa nestarali vôbec, nie len v jeden deň. Koľko hrobov je krásnych iba prvého novembra, keď na nich horia sviečky v krásnych kahancoch.
A potom sa už iba čaká na poriadny vietor, ktorý ich jedného dňa odfúkne a rozbije. Nevadí, aj tak v nich odvtedy sviečka nehorela. Na rok kúpime nové. Tu sa dostávam k ďalšiemu problému. Odpad.
Kto to ocení? Susedia, rodina, či starí známi, ktorých zákonite stretneme len raz za rok, prvého novembra? Tí, pre ktorých to predsa robíme, už medzi nami nie sú.
Kopec srandy smetí
Síce už má množstvo cintorínov v našej krajine zberné nádoby na smeti, ba dokonca zvlášť na plastový odpad, sklo a komunál, nič to nemení na fakte, že odpadu je zbytočne veľa. Sviečky, ozdoby, vence, kahance, kvetináče, sošky. Na čo?
Tieto preteky o najkrajší hrob na cintoríne sú nezmyselné. Kto to ocení? Susedia, rodina, či starí známi, ktorých zákonite stretneme len raz za rok, prvého novembra? Tí, pre ktorých to predsa robíme, už medzi nami nie sú. Skúsme to možno robiť pre tých, ktorí majú život pred sebou. Netvorme zbytočné množstvo odpadu.
Trúfnem si povedať, že drvivá väčšina ľudí na to ani nepomyslí. Bezhlavo nakupovať výzdobu, to áno. Ale čo s ňou potom? Čo s desiatkami plastových kahancov, či s vencami, ktoré ľudské oko po čase omrzia? Ja sama nemám nápad na udržateľnú výzdobu, preto by som zvolila žiadnu. Mne tieto sviatky zdobia pekné spomienky.
Kašľať na výzdobu
I keď to tak možno po posledných odstavcoch vyzerá, nie som len kritička tohto sviatku. Niekde v hĺbke duše sa mu snažím porozumieť. Pretože počas dušičiek myslím na svojich blízkych ešte intenzívnejšie ako iné dni. Spomínam, reflektujem.
Okrem toho, milujem ten pokoj, po Pamiatke zosnulých, keď sa cintoríny vyprázdnia. To ticho a chladný vzduch, ktorý mi pripomína koniec jesene. Koniec jesene a začiatok zimy. Táto myšlienka ma vždy vzpruží a pripomenie mi, že konce nie sú zlé. Po jeseni predsa prichádza moja obľúbená zima.
Na záver by som chcela napísať niečo múdre, čo možno v niektorých z vás bude rezonovať. A možno nie.
Skúste sa prestať počas tohto sviatku naháňať a pretekať. Vyskúšajte sa nesústrediť na dokonalú výzdobu, na počet horiacich kahancov, na farbu chryzantém.
Možno radšej venujte svoj čas na cintoríne spomienke na zosnulých, ktorým tento sviatok patrí. Kašľať na výzdobu.
