Chcem prekričať tieto nekonečné kecy, v ktorých vždy uviazneme. Výhovorky, vyviňovanie, podceňovanie, negovanie, mentorovanie a popieranie.
Zrazu vrieskam. Nie je to bežný krik. Vrieskam na plné hrdlo, môj hlas sa odráža od stien a okien. Zaskočí ma to. Nepamätám si, že by som niekedy v živote tak nahlas kričala.
„Si smiešna a trápna,“ počujem na druhej strane. Viem to aj sama, nepotrebujem k tomu pozorovateľskú expertízu. Nepotrebujem to počuť. Každý, kto niečo také druhému povie, má jediný cieľ – poraziť ho. Lenže sú aj hádky, ktoré ak niekto vyhrá, prehrajú všetci. Práve takú vediem.
Zisťujem, že okná tesnia dobre, nepraskli. Môj vlastný vreskot ma zrazu posmelí. Ako keď vstúpiš do studenej vody a stúpne ti tep. Všetci zmätene pozerajú, o čo mi ide. Nič, len si konečne všimli, že chcem naozaj niečo povedať. Chcem prekričať tieto nekonečné kecy, v ktorých vždy uviazneme. Výhovorky, vyviňovanie, podceňovanie, negovanie, mentorovanie a popieranie.
„Je mi ukradnuté, čo si o mne myslíš!“ hovorím a myslím to vážne. Moje volume je smiešne, trápne – a fantasticky oslobodzujúce. Zrazu totiž cítim, že niečo je inak – kričím, no nehnevám sa. Len sledujem svoje kričiace telo z vnútra svojej hlavy – so záujmom.
Existujú ľudia, ktorým chýba sebavedomie, a tak sa ho rozhodli predstierať. Na vlastnej sebaúcte pracovať nechcú či nevedia – radšej sa snažia, aby chýbala aj ostatným. Logika je jasná: ak iných zhodíš, sám vyzeráš lepšie. Ak iných manipuluješ, ťažšie sa ti vzoprú. Vyzeráš vyšší, ak stojíš na chrbtoch druhých. Je to smutný údel, hodný ľútosti, lenže ľútosť nestačí.
Takýchto ľudí máme vo svojom okolí azda všetci. Niekedy sú to naši nadriadení, ľudia s mocou, no často sú to ľudia najbližší. Neraz sú to muži. Roky do nás kvapkajú neistotu, kreslia nám hranice, dávajú nevyžiadané rady, nenechajú nás prerásť ich, lebo potom by oni sami vyzerali malí. Rozdávajú blahosklonné pochvaly, kým nevybočíme z ich predstáv. Lenže čo ak zrazu nesúhlasíme? Čo ak sme v niečom lepší ako oni? Čo ak nechcú rovnocenného partnera?
Detekovať tieto vzťahy, meniť ich alebo opustiť je jednou z najkomplikovanejších vecí vôbec.
„Takto sa so mnou už nikdy rozprávať nebudeš!“ Vrieskanie je zrazu mojou formou revolty. Trápne a hlúpe, jedno aké. Stačilo.
Zatváram dvere zvonka. Možno tomu nikto iný nerozumie, je mi to jedno. Niekedy musíme dať prednosť sami sebe. Nie ako sebci, ale ako zdraví ľudia, ktorí si svoj svet kreslia po svojom a presne vedia, čo v ňom už nechcú.
