Na predsedu vlády niekoľkokrát vystrelil spisovateľ Juraj Cintula. Prečítali sme jednu z jeho kníh. Detailne v nej riešil rómsku problematiku, na ktorú mal radikálne názory. Otvorene súhlasil s Kotlebom a zastával sa masového vraha Harmana.
Útočník na premiéra Roberta Fica Juraj Cintula počas svojho života napísal viacero kníh. V Refresheri sme jednu z jeho kníh – Efata. O Cigánoch a Rómoch –, ktorú vydal v roku 2015, prečítali. Okrem toho, že v nej Cintula súhlasil s volebným programom Kotlebovej strany ĽSNS, vyjadroval v nej aj sympatie k slovenským masovým vrahom.
Cintulova kniha je popretkávaná rôznymi filozofickými myšlienkami. Niekoľkokrát sa zamýšľa nad tým, ako má konať jednotlivec v prípade, že zlyháva štát. Myslí si, že je pochopiteľné, že sa ľudia v prípade nespokojnosti rozhodnú pre radikálne riešenia.
„Radikalizmus, extrémizmus, neonacionalizmus, anarchia, revanšizmus, avanturizmus sú z tohto dôvodu produkty aj málo zodpovedného štátu,“ píše v knihe.
Súhlasí aj s Kotlebovými myšlienkami o pozastavení sociálnych dávok pre Rómov. Kotleba vo svojom programe písal o „cigánskych príživníkoch“ a tvrdil, že „parazitom, ktorí odmietnu pracovať, nedáme vôbec nič“. Cintula program citoval a písal, že s tým úplne súhlasí.
Harman vraj „nebol šialenec“
V auguste 2010 Ľubomír Harman v Devínskej Novej Vsi zmasakroval svojich susedov. Podľa Cintulu však Harman nebol iba šialeným vrahom. „Práve naopak, bol to muž, ktorý už neuniesol ťarchu hnevu, ktorú si so sebou počas života niesol,“ píše Cintula vo svojej knihe.
„Vyhlásili ho za šialenca, no on nebol šialenec, on už len neuniesol bremeno. Naopak – my, tí štátom ignorovaní, potenciálni blázni, ho nesieme ďalej. Spoliehame sa na štát, že bude riešiť, očakávajúc citeľné zlepšovanie. Bojazlivo si aj s nenávisťou odovzdávame bremeno ako štafetový kolík z generácie na generáciu,“ píše a dopĺňa to metaforou o tom, že práve toto bremeno raz môže spoločne vyraziť do ulíc, čo spôsobí veľké zlo.
Cintula síce priznáva, že Harman bol vrahom, no niekoľkokrát ho obhajuje a ospravedlňuje. Jeho skratové konanie je údajne iba dôsledkom zlyhania celej našej spoločnosti. „Dnes ešte nikto nevie dať záruku, že takáto alebo veľmi podobná situácia sa nezopakuje,“ píše. V knihe dodáva, že Harman sa síce zastrelil, no išlo o obetu.
„Ešte som nezastrelil, povedal som si – ešte napíšem knihu“
Jedna z Cintulových myšlienok je tá, že v prípade zlyhávania štátu sa občania uchyľujú k vlastným riešeniam, ktoré spoločnosti prinesú škody. Samotný autor ešte počas vydávania knihy nevidel riešenie v použití sily. Napriek tomu si myslí, že sa mu možno nevyhneme.
„Kde je slovenský Breivik? Ešte sa nenarodil? A čo keď áno. Kde sú povrazy, na ktorých by viseli vystrašení, doteraz usmievajúci sa zodpovední? Ešte ich nikto nevyrobil? Ale vyrobil. Ibaže rozumný človek by ich nikdy nemal použiť. Kto je ešte rozumný vo svete permanentného násilia?“ filozofuje.
Štát podľa neho nemá záujem riešiť problémy, situáciu chce len udržať pod kontrolou. Usiluje sa vraj o to, aby všetky starosti zapadli prachom a obyvatelia na to zabudli. Cintula však v knihe píše, že to nie je dlhodobé riešenie. Svojim čitateľom ponúka myšlienku, že majú veriť v silu vlastného presvedčenia. „Ešte som nezastrelil, povedal som si – ešte napíšem knihu.“
„Ak pripustíme, že Harman bol šialenec, potom je touto chorobou postihnuté veľké percento z nás a riziko recidívy skratového konania je u mnohých až alarmujúce,“ upozorňuje v knihe a tvrdí, že treba potrestať tých, ktorí ohýbajú paragrafy a vedome porušujú pravidlá.
Nevieme, čo prežíval, keď zastrelil troch ľudí
Keď v júni 2012 zastrelil policajt Milan Juhász troch Rómov, polícia ho obvinila z vraždy. Cintula tvrdí, že to nie je také jednoduché. „Brutálne vraždy po celom svete a teroristické činy majú jedného spoločného menovateľa – neriešenie napätia v spoločnosti,“ píše.
Na Juhásza sa podľa Cintulu vraj nemôžeme pozerať ako na obyčajného vraha, pretože nevieme, čo prežíval a prečo sa rozhodol tento hrozný čin spáchať. Štát obviňuje, že nerieši veci, ktoré ľudí reálne hnevajú.
„Ak nekoná štát, koná spoločnosť, ak nekoná spoločnosť, koná jednotlivec, ale potom ho nenazývajme šialencom. Lebo potom sme my sami predkami šialencov, ktorých počet bude narastať,“ píše v závere kapitoly.
