Súcit s palestínskymi civilistami neznamená schvaľovanie terorizmu Hamasu a rozhorčenie nad masakrom zo 7. októbra nemôže slúžiť ako ospravedlnenie pre devastáciu Gazy.
Keď som si pred dva a pol rokom vyberala tému diplomovej práce, izraelsko-palestínsky konflikt som vnímala najmä cez názory iných. Vedela som, čo o ňom hovoria politici, čo sa objavuje v správach a aké argumenty používajú ľudia stojaci na jednej či druhej strane. Sama som však nevedela povedať, kam sa zaradiť. A možno ešte dôležitejšie – nevedela som, či sa k jednej alebo druhej strane vôbec zaradiť chcem.
Uvedomovala som si, že o konflikte, na ktorý má veľa ľudí silný názor, sama neviem dosť na to, aby som si naň dokázala vytvoriť vlastný. Nechcela som preberať argumenty iných bez toho, aby som poznala širší kontext. Chcela som najskôr pochopiť, kde sa celý konflikt začal a čo všetko mu predchádzalo.
Aj preto som si vybrala diplomovú prácu venovanú arabsko-izraelským vojnám a európskej diplomacii. Čím viac som sa do histórie ponárala, tým menej sa mi zdalo možné rozdeliť jednotlivé strany na dobrých a zlých.
Konflikt nezačal masakrom Hamasu
Izrael som dovtedy vnímala najmä ako štát židovského národa, ktorý vznikol len niekoľko rokov po holokauste. Mala som vedomosť o prenasledovaní Židov aj o ľuďoch, pre ktorých bol útek z Európy otázkou prežitia. Oveľa menej som však vedela o palestínskej skúsenosti.
Už Balfourova deklarácia z roku 1917 vyjadrila podporu britskej vlády vytvoreniu „národného domova“ židovského ľudu v Palestíne. Na rovnakom území však žili palestínski Arabi s vlastnými národnými ambíciami.
V roku 1947 OSN navrhla rozdelenie Palestíny na židovský a arabský štát. Židovské vedenie plán prijalo, palestínski Arabi a okolité arabské štáty ho odmietli. O rok neskôr vznikol Izrael a vypukla prvá arabsko-izraelská vojna.
Po jej skončení Izrael kontroloval väčšie územie, než mu pôvodne prisudzoval plán OSN. Palestínsky štát nevznikol a státisíce Palestínčanov počas vojny opustili svoje domovy. Palestínčania tieto udalosti označujú ako Nakbu, čo v arabčine znamená „katastrofa“, informuje Agentúra Spojených národov pre pomoc palestínskym utečencom na Blízkom východe.
V roku 1967 Izrael počas šesťdňovej vojny obsadil okrem iného Západný breh a Pásmo Gazy. Nasledovali ďalšie vojny, okupácia, intifády, teroristické útoky, rozširovanie izraelských osád aj neúspešné mierové rokovania. Táto história podľa mňa ukazuje, aké nezmyselné je pozerať sa na dnešný konflikt bez toho, aby sme videli všetko, čo mu predchádzalo.
Za Hamas nemôže niesť zodpovednosť celá Gaza
Útok Hamasu zo 7. októbra 2023, pri ktorom jeho ozbrojenci vraždili civilistov a odvliekli ľudí do Gazy ako rukojemníkov, treba jednoznačne odsúdiť. Palestínske utrpenie nemôže byť ospravedlnením pre útoky na izraelských civilistov.
Rovnako však zločiny Hamasu nemôžu ospravedlniť všetko, čo nasledovalo. Prečo majú za činy Hamasu platiť ľudia, ktorí sa na nich nijako nepodieľali?
Jedným z argumentov, ktoré v diskusiách často zaznievajú, je, že Hamas si Palestínčania zvolili sami. Hamas skutočne vyhral palestínske parlamentné voľby v januári 2006 a v roku 2007 po násilnom konflikte s Fatahom prevzal kontrolu nad Gazou. Odvtedy sa však ďalšie palestínske parlamentné voľby nekonali.
Takmer polovicu dnešnej populácie Gazy navyše tvoria deti, uvádza UNICEF. Mnohí jej obyvatelia sa teda v čase posledných parlamentných volieb ešte ani nenarodili a ďalší boli príliš mladí na to, aby mohli voliť.
Dieťa narodené v Gaze v roku 2015 si Hamas nezvolilo. Nerozhodlo o útoku na Izrael ani o únose rukojemníkov. Napriek tomu dnes spoločne so všetkými obyvateľmi znáša dôsledky nemilosrdnej vojny.
Kde sa končí právo na obranu?
Izrael mal po útoku právo chrániť svojich občanov a reagovať. To však neznamená, že tým získal bianko šek na akékoľvek konanie v Gaze, vrátane ničenia civilných budov a zabíjania nevinných obyvateľov.
Podľa palestínskych zdravotníckych úradov zahynulo v Gaze od začiatku vojny do 4. októbra 2026 najmenej 74 237 ľudí a ďalších 175 206 bolo zranených. Za týmito číslami sú ľudia, ktorí prišli o deti, rodičov, súrodencov či domovy.
Po takmer troch rokoch vojny a desaťtisícoch mŕtvych však svet naďalej mlčí a mnohé krajiny sa stále nespýtali tú základnú otázku – čo všetko možno ospravedlniť právom na obranu? V prípade Ruska sa Západ nebojí ukázať prstom na vinníka, pri Izraeli sa však nevie zjednotiť a odsúhlasiť nátlakové sankcie.
Slovo, ktoré sa boja mnohé štáty vysloviť – genocída
Nezávislá vyšetrovacia komisia OSN v septembri 2025 dospela k záveru, že Izrael v Gaze spáchal genocídu a že boli naplnené štyri z piatich činov vymedzených Dohovorom o genocíde. Izrael tento záver odmieta. Otázkou genocídy sa zároveň zaoberá Medzinárodný súdny dvor, ktorý zatiaľ nevydal konečný rozsudok vo veci samej.
Ide o jeden z najzávažnejších záverov, aké možno v súvislosti s vojnou vysloviť. Nezmenšuje závažnosť zločinov Hamasu, tie však zároveň nemôžu znamenať, že prestaneme posudzovať konanie Izraela a jeho dôsledky pre obyvateľov Gazy.
Keď som sa pred dva a pol rokom začala tejto téme venovať, myslela som si, že čím viac sa o konflikte dozviem, tým jednoduchšie bude povedať, na ktorej strane stojím.
Dnes pre mňa nie je najdôležitejšie vybrať si jednu stranu. Oveľa dôležitejšie je odmietnuť predstavu, že bolesť jedných môže ospravedlniť smrť druhých.
Môžeme odsúdiť zločiny Hamasu a zároveň kritizovať konanie izraelskej vlády v Gaze. Jedno totiž nevylučuje druhé. Súcit s palestínskymi civilistami neznamená podporu Hamasu rovnako, ako odsúdenie jeho útoku neznamená, že musíme akceptovať všetko, čo nasledovalo.
