Dária pre Refresher opísala chvíle, keď vyráža k deťom v kritickom stave, blízke vzťahy s ich rodinami, ale aj príbeh chlapčeka, ktorému lekári podľa jej slov už nevedeli pomôcť, no jeho stav sa napokon zlepšil.
Dária Deržáková mala 18 rokov, keď sa pri práci na detskej onkológii prvýkrát stretla s deťmi s vážnymi diagnózami a ich rodinami. O štyri roky neskôr nastúpila do detského mobilného hospicu Svetielka nádeje, kde dnes sprevádza nevyliečiteľne choré deti a ich blízkych v jednom z najťažších období ich života.
Práca zdravotnej sestry v detskom hospici však podľa nej nie je iba o smrti a smútku. Zahŕňa akútne výjazdy a zdravotnú starostlivosť, ale aj podporu rodičov, obyčajné rozhovory či chvíle radosti s deťmi.
- ako sa Dária už ako 22-ročná dostala k práci v detskom mobilnom hospici
- ako vyzerá starostlivosť o nevyliečiteľne choré deti priamo v ich domovoch
- ako zvláda psychicky náročné situácie a odchody detských pacientov
- prečo sa rodiny s hospicovým tímom často veľmi zblížia a zostávajú v kontakte aj mimo návštev
- ako táto práca zmenila jej pohľad na život
- čo si myslí o finančnom ohodnotení zdravotných sestier
Do detského mobilného hospicu ste nastúpili už ako 22-ročná. Ako ste sa k tejto práci dostali?
Moja prvá pracovná skúsenosť bola na detskej onkológii v Banskej Bystrici. Vtedy som mala ešte 18 rokov. Už tam som sa stretla s deťmi s ťažšími diagnózami a náročnými osudmi ich rodín.
Po skončení vysokej školy ma oslovil prednosta detskej onkológie MuDr. Pavel Bician s ponukou práce v detskom mobilnom hospici. Zaujalo ma to, hoci som spočiatku veľmi nevedela, čo očakávať.
Veľa ľudí si myslí, že hospic je najmä o smútku a ťažkých situáciách. Tie k tomu, samozrejme, patria, ale našou úlohou je aj spríjemniť rodinám tieto chvíle, byť pre ne oporou a pomôcť im zvládnuť toto obdobie tak, aby bolo dieťa v čo najväčšom komforte.
Vedeli ste vtedy, do čoho idete, alebo vás realita práce prekvapila?
Určite ma prekvapila. Práca v nemocnici je úplne iná. Pacient príde a odíde, a vzťah s ním väčšinou nie je až taký blízky. V detskom hospici nesprevádzame iba dieťa, ale celú jeho rodinu.
Nejde len o zdravotnícke veci – že prídeme, ošetríme dieťa a odídeme. Rozprávame sa s rodinou o tom, ako situáciu prežíva, ako sa má, čo potrebuje, alebo ako jej môžeme spríjemniť posledné chvíle. Niekedy sa potrebujú jednoducho len s niekým porozprávať.
Pamätáte si na svoju prvú návštevu rodiny s chorým dieťaťom?
Áno, bolo to ešte pred mojím nástupom do hospicu, keď som sa išla pozrieť, ako táto práca funguje. Na návštevu som išla spolu s pani doktorkou a sestričkou.
Očakávala som skôr smutnú atmosféru, no prekvapila ma blízkosť medzi personálom, dieťaťom a jeho rodinou. Pomáhali sme zaviesť dieťaťu sondu cez nos, aby mohlo prijímať potravu, a zároveň sme rodičov učili, ako sa oň starať.
Cieľom bolo, aby nemuselo zostať v nemocnici, ale aby rodina zvládla starostlivosť aj doma a mala zabezpečené všetky potrebné prístroje.
Je pre vás takáto práca psychicky náročná? Dokážete po príchode domov od pracovných situácií „vypnúť“?
Niektoré situácie sú veľmi náročné, najmä keď dieťa umiera alebo je v kritickom stave. Aj vtedy však musíme byť oporou pre rodinu a dať jej pocítiť, že na to nie je sama a že to spolu nejako zvládneme.
Zároveň zažívame aj pekné chvíle. Snažíme sa dieťa potešiť alebo mu čas, ktorý má, čo najviac spríjemniť. Veľmi vďačné sú aj samotné rodiny.
Človek sa však musí vedieť od tejto práce aj odosobniť. Je dobré mať svoje aktivity a po príchode domov sa od pracovných situácií odpútať.
Ako vyzerá váš bežný pracovný deň?
Moja práca je veľmi rôznorodá. Väčšinou chodíme na výjazdy, ktoré dohadujem s rodinami, a pripravujem všetky potrebné veci a pomôcky. Každý výjazd môže vyzerať úplne inak.
Niekedy ide o akútnu situáciu. Rodina nám zavolá, že dieťa je v kritickom stave, ťažko sa mu dýcha, má kŕče alebo napríklad krváca. Vtedy musíme vyraziť urgentne.
Máme však aj plánované výjazdy. Prídeme k rodine, porozprávame sa o tom, čo sa od poslednej návštevy zmenilo, a asistujem lekárovi pri vyšetrení.
Veľkou súčasťou našej práce je aj komunikácia. Niektoré rodiny nemajú vo svojom okolí dostatočnú podporu alebo sa nemajú s kým porozprávať. Postupne sa preto pre ne môžeme stať veľmi blízkymi ľuďmi.
Dokážu sa vám rodiny pri takých citlivých témach otvoriť?
Majú v nás dôveru a vedia, prečo k nim prichádzame. Väčšinou sa nám postupne dokážu otvoriť a hovoriť aj o hlbších témach. Samozrejme, závisí od každej rodiny, ako blízko si nás k sebe pustí.
Poskytujete rodinám pomoc aj po smrti dieťaťa?
Áno. Máme napríklad stretnutia rodín po úmrtí dieťaťa. Majú zabezpečený pobyt, je tam psychológ a pripravené sú rôzne aktivity. Zároveň môžu svoju skúsenosť zdieľať s ďalšími rodinami, ktoré si prešli podobnou cestou, a navzájom sa podporiť.
Vytváram tiež „memory boxy“, teda spomienkové krabičky pre bábätká s nepriaznivou prognózou. Rodičia si tak môžu uchovať spomienky, ktoré by si možno inak nestihli vytvoriť. A ak si to rodičia želajú, prichádzame k nim domov aj vo chvíli, keď dieťa zomiera, a snažíme sa byť pre nich oporou a pomocou.
Dá sa zvyknúť na to, že dieťa, o ktoré sa staráte, môže zomrieť?
Myslím si, že veľa závisí od povahy človeka a od toho, či je na takúto prácu stavaný a dokáže ju zvládnuť. Určite nie je pre každého.
Už počas práce na detskej onkológii som sa stretávala s náročnými osudmi, takže som sa postupne učila takéto situácie zvládať. Človek si na samotný odchod dieťaťa podľa mňa nikdy úplne nezvykne, ale časom sa naučí pracovať aj s emóciami, ktoré takéto situácie prinášajú.
Ako si nastavujete hranicu medzi blízkym vzťahom k dieťaťu a rodine a potrebným profesionálnym odstupom?
S niektorými rodinami si vytvoríme naozaj blízky vzťah a kontakt pretrváva aj mimo samotných výjazdov. Volajú mi alebo mi píšu, napríklad aj počas sviatkov, a jedna rodina ma dokonca pozvala na Vianoce. Tie vzťahy teda môžu byť veľmi blízke.
Myslím si však, že aj pri takomto blízkom vzťahu je dôležité správať sa profesionálne a zároveň byť k rodine ľudský. Tá hranica sa podľa mňa nedá vždy presne určiť – každá rodina a každá situácia je iná a človek to časom prirodzene vycíti.
Povedali ste si niekedy, že je toho na vás priveľa a túto prácu už nechcete robiť?
Nie, nikdy som si to nepovedala. Táto práca má pre mňa veľký význam a zmysel. Možnosť podporovať rodiny a pomáhať im ma posúva vpred.
Dôležitá je pre mňa aj spätná väzba od rodičov. Keď nám povedia, že sme im boli veľmi blízki alebo sme im v náročnom období pomohli, motivuje ma to pokračovať ďalej.
Zmenila táto práca váš pohľad na vlastný život a problémy, ktoré bežne riešite?
Určite áno. Oveľa viac si uvedomujem hodnotu zdravia a toho, že máme svojich blízkych, s ktorými môžeme tráviť čas.
Človek si uvedomí, že život sa môže zmeniť v priebehu sekundy. Aj preto by sme si ho mali viac užívať. Pre mňa sú zdravie a rodina tým najdôležitejším, čo máme.
Keď sa povie detský hospic, ľudia si predstavia najmä smútok a smrť. Spomínate si na moment, ktorý dopadol lepšie, ako ste očakávali?
Spomínam si na jedného chlapčeka, ktorého sme prijali do starostlivosti vo veľmi vážnom stave. Mal status epilepticus a lekári v nemocnici rodičom oznámili, že mu už nevedia pomôcť, a pravdepodobne ide o jeho posledné chvíle. Rodičia sa rozhodli, že ich chcú stráviť doma.
Chlapčeka sme prijali do starostlivosti a veľmi často sme k nemu chodili. Jeho stav bol naozaj vážny, ale vďaka spolupráci zdravotníckeho tímu a nastaveniu liečby začal postupne otvárať oči, hýbať rukami a nohami a vnímať nás.
Bol to pre nás taký malý zázrak, ktorý sme ani neočakávali. Hoci zostal v krehkom zdravotnom stave, žije. Na tento príbeh veľmi rada spomínam.
Sú práve takéto momenty dôvodom, prečo pri tejto práci zostávate?
Áno. Veľa pre mňa znamená už to, keď dieťaťu, ktoré sa trápi, dokážeme vyčariť úsmev na tvári alebo mu spríjemniť posledné chvíle.
Rovnako silné je, keď si s nami rodina vytvorí taký blízky vzťah, že nás začne vnímať takmer ako svojich najbližších.
Ide o psychicky aj fyzicky náročnú prácu. Zodpovedá tomu podľa vás jej finančné ohodnotenie?
Myslím si, že zdravotné sestry majú veľkú zodpovednosť, pretože sa starajú o ľudský život. Zároveň sa často dostávajú do veľmi náročných situácií, a to nielen psychicky, ale aj fyzicky.
Mnohé zdravotné sestry, najmä mladé, odchádzajú do zahraničia za lepšími podmienkami a finančným ohodnotením. Myslím si preto, že na Slovensku by to mohlo byť nastavené lepšie.
Premýšľali ste niekedy pre finančné podmienky nad tým, že by ste zmenili prácu alebo odišli z odboru?
Zatiaľ nie. Táto práca ma veľmi baví, takže som nad odchodom pre finančné podmienky neuvažovala.
