Invázia vojsk Varšavskej zmluvy nebola len brutálnym vojenským zásahom – odhaľuje aj prekvapivú vynaliezavosť odporu, odvahu novinárov a fotografov, ako aj zákernosť propagandy, ktorá sa snažila manipulovať verejnosť.
21. august 1968 je v dejinách Československa dňom, ktorý symbolizuje koniec nádeje Pražskej jari a nástup dlhých rokov normalizácie. Invázia vojsk Varšavskej zmluvy bola brutálnym ukončením pokusov o "socializmus s ľudskou tvárou". Hoci hlavné udalosti sú všeobecne známe, existujú aj menej očividné detaily, ktoré odhaľujú prekvapivú vynaliezavosť odporu aj zákernosť propagandy.
Invázia začala tajne, ešte pred oficiálnym dátumom
Hoci sa za začiatok invázie považuje dátum 21. august 1968, prvé jednotky Varšavskej zmluvy prekročili hranice Československa už krátko pred polnocou 20. augusta, okolo 23:00 hod. Tento strategický krok mal zabezpečiť moment prekvapenia a zabrániť akejkoľvek organizovanej obrane.
Pre obyvateľov pohraničných miest to znamenalo brutálne prebudenie "zo dňa na deň", keď namiesto ranného pokoja zbadali vo svojich uliciach tanky a ozbrojených vojakov. Mnohí si spočiatku mysleli, že ide o cvičenie, no pohľad na ostré zbrane namierené na ich domy rýchlo rozptýlil akékoľvek ilúzie, informuje TASR.
Rozhlas hral kľúčovú rolu
V noci z 20. na 21. augusta 1968, počas invázie vojsk Varšavskej zmluvy, sa Československý rozhlas stal hlavným zdrojom informácií pre obyvateľov. Práve cez rádio sa ľudia dozvedeli o obsadení krajiny. Okupanti sa síce pokúsili vysielanie prerušiť, no úplne sa im to nepodarilo. Krátko po pol druhej v noci tak ľudia počuli nielen správu o invázii, ale aj jasné odmietnutie zásahu zo strany najvyšších orgánov KSČ.
Podľa historika Milana Bártu práve toto spojenie medzi vedením štátu a obyvateľmi bolo rozhodujúce. Rozhlas sa stal symbolom odporu – nielen tým, že prinášal pravdivé informácie, ale aj vďaka odvahe a obetiam tých, ktorí sa podieľali na jeho udržaní v chode. V prvých hodinách a dňoch invázie bol hlavným komunikačným kanálom, ktorý pomáhal koordinovať reakcie a dodával ľuďom pocit jednoty.
Snaha okupantov umlčať rozhlas bola súčasťou širšej stratégie – rýchlo obsadiť strategické body a odrezať Československo od vonkajšieho sveta. Napriek tomu sa rozhlas udržal dostatočne dlho na to, aby sa stal jedným z najvýraznejších symbolov občianskeho odporu proti okupácii, uvádza TASR.
Minulý rok mal premiéru film Vlny, ktorý zachytáva príbeh odvážnych novinárov a technikov, ktorí sa stali symbolom odolnosti a odvahy v týchto kritických chvíľach.
Okupanti šírili falošné noviny, ktoré prezrádzala zlá kvalita
Jednotky okupantov si okrem zbraní priviezli aj mobilné tlačiarne. Invázne vojská už v prvých hodinách roznášali falošné kópie československých novín, napríklad Rudého práva. Na titulných stranách týchto novín stálo, že československý ľud privítal pomoc bratských armád, čo však bola lož.
Cieľom bolo šíriť dezinformácie a legitimizovať inváziu. Tieto podvrhy však ľudia rýchlo odhalili. Boli často tlačené na tenkom, nekvalitnom papieri, obsahovali gramatické chyby alebo nezvyčajné formulácie, to ich robilo nedôveryhodnými a len potvrdzovalo cudzí pôvod, ako v archívnom článku informoval denník The New York Times.
Zmätení vojaci neverili vlastným očiam
Vojaci, ktorí sa v auguste 1968 zúčastnili na invázii do Československa, boli vo veľkej miere zmätení a mali o situácii skreslené predstavy. Mnohí verili, že prichádzajú zachrániť krajinu pred kontrarevolúciou alebo dokonca pred útokom Západu, čo im tvrdila propaganda.
Skutočné nepriateľské reakcie obyvateľov ich šokovali, o čom svedčia mnohé historické publikácie a spomienky vojakov. Niektorí až po čase pochopili, že išlo o okupáciu, iní si dodnes myslia, že zásah bol správny. Podobne boli prekvapení aj slovenskí Maďari, keď do ich miest prišli namiesto Rusov maďarské tanky – väčšina však inváziu odsúdila.
Sabotáž dopravných značiek bola pre okupantov nočnou morou
Vynaliezavosť československého odporu sa prejavila aj v jednoduchých, no účinných metódach. Obyvatelia miest, ako Praha, Bratislava alebo Košice aktívne otáčali, odstraňovali alebo premaľovávali dopravné značky, aby zmiatli okupačné vojská.
V obci Ďurkov v okrese Košice-okolie sa takto jedna sovietska kolóna s tankami dostala namiesto ku Košiciam k miestnemu lesu, kde sa cesta zrazu končila. Tieto akcie spomaľovali postup vojsk a frustrovali vojakov, ktorí sa bez funkčného navigačného systému strácali v neznámom teréne, píše TASR.
Hrdinstvo fotografov
Počas invázie v auguste 1968 vznikli ikonické zábery z ulíc Prahy a Bratislavy vďaka nesmiernej odvahe fotografov, ktorí doslova riskovali život, aby zdokumentovali dianie. Fotografovanie bolo extrémne nebezpečné, pretože okupačné jednotky aktívne zabavovali kamery a zatýkali tých, ktorí dokumentovali ich prítomnosť.
V snahe zachrániť svoje drahocenné svedectvá volili fotografi kreatívne a riskantné spôsoby, ako ukryť exponované filmy. Často ich schovávali do topánok, v chlebe, pod oblečením alebo do tašiek s potravinami, aby ich hliadky neobjavili pri prehliadkach.
Vďaka ich odvahe sa podarilo preniesť obrovské množstvo dôkazov cez hranice, a tak ukázať svetu skutočný obraz invázie. Tieto fotografie sa stali neoddeliteľnou súčasťou historickej pamäti a vizuálnym dôkazom brutality, no zároveň aj nenásilného odporu. Jedným z takýchto fotografov bol aj Josef Koudelka, informuje medzinárodná fotografická agentúra Magnum Photos.
Prečítaj si aj tieto články:
