Popradskí študenti napísali list premiérovi po tom, čo polícia odviedla ich spolužiaka za nápis kriedou. Odkazy, ktoré sa začali objavovať po celom Slovensku, ukazujú, že odhodlanie mladých ľudí bojovať nezostalo v novembri 1989.
Blíži sa 17. november, 36. výročie Nežnej revolúcie. Každý rok pri ňom osobnosti verejného života opakujú rovnaké frázy o slobode a demokracii. Tento rok však k tomu pribudlo aj niečo aktuálne. V Poprade sa študenti ozvali po tom, čo polícia odviedla ich spolužiaka za to, že pred príchodom premiéra Roberta Fica napísal na chodník odkaz kriedou.
Niekoľko dní po incidente napísali študenti a absolventi školy otvorený list premiérovi. Odmietli, aby ich škola zneužívali na politické ciele, a spochybnili tvrdenie, že plánovaná beseda o zahraničnej politike môže byť „v duchu politickej neutrality“. Téma, akou je smerovanie Slovenska v Európe a vo svete, nemôže byť podľa nich politicky neutrálna, keď ju vedie predseda vlády a predstaviteľ strany, ktorá má na tieto otázky jasné postoje.
V liste píšu, že „premiér ťahá krajinu preč z demokratických štruktúr a sympatizuje s totalitnými režimami“. Pripomínajú, že takéto podujatie má byť v čase 36. výročia jednej z najdôležitejších politických udalostí novodobého Slovenska, a preto nemôže byť už len z princípu apolitické. Zároveň apelujú na zachovanie nestranného vzdelávacieho prostredia a na to, aby do výučby nikto nevnášal ideológiu a politické ciele.
Ich postoj je jasný: školy nemajú byť priestorom pre propagáciu moci.
Kto iný, keď nie mladí ľudia?
Kto iný by mal vyjadrovať nespokojnosť s tým, kam naša krajina smeruje, ak to nie sú práve študenti a ostatní mladí ľudia? V krajine, kde sa z eurofondov stavajú vily, kde sa rozpadávajú nemocnice a premiér flirtuje s autoritárskymi režimami je dôležité, aby práve tí, ktorí sú na začiatku svojich dospelých životov, povedali, že takýto systém neakceptujú.
Vláda v tak časoch, keď mladí nevedia, či si niekedy budú schopní zaplatiť vlastné bývanie straší, že najväčšou hrozbou pre Slovensko sú pohlavia a západné hodnoty. Nepočúva však čo ich skutočne trápi. Vyzerá to tak, že ich chce fackovať za názor a nepodanú ruku, či zhadzovať na sociálnych sieťach, aby ich voliči s kvetinkami na profilových fotkách urážali.
V takej atmosfére má list od skupiny študentov ešte väčší význam. Pripomína, že ani tí, ktorí nezažili rok 1989, nie sú ľahostajní k tomu, kam sa krajina posúva.
Ich slová zarezonovali po celom Slovensku. Na chodníkoch sa začali objavovať kriedové odkazy. Mladí nimi vyjadrujú nespokojnosť a pripomínajú, že sloboda prejavu je dôležitá a že majú právo vyjadriť svoj názor aj napriek tomu, že budú čeliť urážkam a posmešným poznámkam o tom, že do toho „musia dorásť“. Do čoho majú dorásť? Pri súčasnom trende mladí „dorastajú“ akurát do rozhodnutia, že je lepšie zo Slovenska odísť.
Mlčanie nikdy nič nezmenilo. A práve študenti dnes ukazujú, že im nie je jedno, kam Slovensko smeruje. Ak má mať niečo silu pohnúť spoločnosťou, budú to práve oni, pretože ide o ich budúcnosť. Ide im o to, v akej krajine budú žiť.
Tak ako sa v roku 1989 systém nezmenil zázračne, nebude to ani teraz. Námestia, na ktorých stojí pár tisíc ľudí, nestačia. Nie preto, že by na nich nezáležalo, ale preto, že bez hlasu študentov a mladých sa nikdy neposunulo takmer nič. Ich slová sú dôležitejšie než politické prejavy a má preto zmysel ich počúvať.
