Podľa prieskumov by len 14 % Slovákov bolo ochotných brániť svoju krajinu proti Rusku. Zvyšok sa asi spolieha na to, že „Rus raz odíde“. Okupanti z roku 1968 sa však u nás zdržali poriadne dlho.
„Včera, dňa 20. augusta 1968, okolo 23. hodiny prekročili vojská Zväzu sovietskych socialistických republík, ..., štátne hranice Československej socialistickej republiky,“ zaznelo v správe, ktorú oznámili moderátori Československého rozhlasu.
Odpor mnohých Čechoslovákov sa prejavil takmer okamžite. Okrem odvážnych pracovníkov rozhlasu sa proti okupantom postavili aj obyčajní ľudia, ktorí vynaliezavo sabotovali dopravné značky, ale aj fotografi, riskujúci svoje životy, aby zachovali pamiatku pre ďalšie pokolenia.
Československo však malo smolu, a to najmä pre postoj Komunistickej strany ČS, ktorá bez väčšieho odporu odovzdala krajinu okupantom. Nie je teraz namieste polemizovať, ako by to dopadlo, keby sa vláda Moskve postavila, no isté je, že pre nás táto invázia znamenala náhle ukončenie Pražskej jari. Namiesto cesty k otvorenejšej a demokratickejšej spoločnosti sme sa ocitli v rokoch politickej perzekúcie, cenzúry a obmedzenia občianskych práv.
Podľa nedávnych prieskumov by to však aj v súčasnosti s odbojom proti ruskej armáde nevyzeralo pre Slovensko ideálne. Napriek tomu, že by sa našli občania, ktorí by sa ruským okupantom postavili, aktívne by bojovalo iba 14 % Slovákov.
Zvyšok by zrejme radšej sedel doma, moralizoval na Facebooku alebo sa utešoval typickým slovenským „veď nejako bude“. Ruská propaganda, ktorá nás zasiahla a dlhé roky ovplyvňuje naše zmýšľanie, sa prejavila naplno.
Keď minister obrany Robert Kaliňák vyhlásil, že „Rus raz odíde“, malo to znieť upokojujúco? Čo ak neodíde? Po okupácii v roku 1968 odišiel až o desiatky rokov neskôr a vôbec to pre nás nedopadlo dobre.
Ak je oficiálnou vládnou stratégiou podľa šéfa rezortu obrany „prežiť Rusko“, mohli by nám rovno vydať manuál, ako sa správne ukloniť, keď budeme vítať cudzích vojakov. Každý siedmy Slovák by to pritom podľa ďalšieho prieskumu uvítal a hlasoval by za pripojenie Slovenska k Rusku.
Napriek rokom útlaku, ktoré Slováci prežili, sa mnohí k slobode správajú ako k lacnému darčeku, ktorý si môžu kedykoľvek odložiť do skrine. V prieskumoch sa tvárime, že vlastne nevieme, či má zmysel bojovať. To nie je neutralita. To je rezignácia.
Kým Ukrajinci bránia svoje mestá a dediny aj za cenu vlastných životov, my tu na Slovensku vážne diskutujeme o tom, či by nebolo lepšie „nerobiť nič“.
Nikto nemôže so stopercentnou istotou predpokladať, ako by sa v prípade ruskej invázie zachovala naša vláda, ktorá šíri prokremeľskú propagandu a náš premiér ako jediný z lídrov EÚ nemá problém s návštevou Moskvy. Existujú však jasné náznaky. V takejto atmosfére je Slovensko zraniteľné ešte skôr, než padne prvý výstrel. Štát, ktorého obyvatelia a vláda sa nie sú ochotní brániť, už vopred stratil svoju slobodu.
Dúfajme preto, že pieseň Karla Kryla „Bratříčku, zavírej vrátka“ zostane len smutnou spomienkou na rok 1968 a nestane sa soundtrackom našej vlastnej rezignácie, keď raz zaklopú cudzie tanky aj na naše dvere.
