Pozreli sme sa na štyri hlavné dôvody, prečo peniaze miliardárov samy o sebe svet nespasia, a na to, čo skutočne potrebujeme, aby sme extrémnu chudobu porazili natrvalo.
Určite si už niekde na webe narazil na túto debatu. Ak má niekto na účte stovky miliárd dolárov, prečo jednoducho nevypíše šek a neukončí svetovú chudobu a hlad?
Znie to logicky a jasne. Dokonca aj osobnosti ako Billie Eilish do miliardárov často rýpu presne s týmto argumentom. Slávna bola aj výmena názorov na sieti X, kde Elon Musk sľúbil, že ak mu OSN (konkrétne Svetový potravinový program - WFP) ukáže presný plán riešenia tohto problému, predá akcie Tesly a peniaze pošle.
If WFP can describe on this Twitter thread exactly how $6B will solve world hunger, I will sell Tesla stock right now and do it.
— Elon Musk (@elonmusk) October 31, 2021
Faktom však je, že riešenie svetového hladu nie je len o stlačení veľkého tlačidla s nápisom Zaplatiť. Nejde totiž len o peniaze. Prečo sa ale svetové problémy nedajú vyriešiť jedným prevodom z banky?
Na reálne prekážky sme sa pozreli bližšie s makroekonomickou analytičkou Monikou Budzák z Inštitútu ekonomických a spoločenských analýz (INESS). Tá potvrdzuje, že hoci verejnosť často vidí problém čiernobielo, z ekonomického hľadiska mu v riešení bráni päť kľúčových faktorov.
1. Mýtus nekonečnej peňaženky
Keď čítame, že hodnota majetku Elona Muska dosiahla astronomických 839 miliárd dolárov (722 miliárd eur), predstavujeme si obrovský trezor plný peňazí. Realita je však iná. Drvivá väčšina tohto bohatstva sú akcie v spoločnostiach ako Tesla alebo SpaceX.
Ak by sa teda Musk dnes rozhodol, že predá akcie za 100 miliárd dolárov (86 miliárd eur), aby zachránil svet, trh by takpovediac skolaboval. Masívny výpredaj by dramaticky zrazil cenu samotných akcií nadol, takže by z nich ani zďaleka nezískal pôvodnú sumu.
Čo je horšie, tento prepad by poškodil aj bežných ľudí. Znehodnotil by dôchodkové fondy a mohol by spustiť vlnu prepúšťania a ekonomickú recesiu. Bohatstvo na papieri jednoducho nie je to isté ako peniaze v peňaženke.
2. Riešenie svetového hladu nie je jednorazovou záležitosťou
Pozrime sa na čísla, ktoré zverejňuje WFP. Na základe štatistík organizácia odhaduje, že k roku 2026 na svete hladuje vyše 600 miliónov ľudí, pričom 318 miliónov ľudí čelí akútnemu hladu a 41 miliónov sa kvôli hladu nachádza v bezprostrednom ohrození života.
V Gaze a častiach Sudánu boli potvrdené dva hladomory, čo je prvýkrát v tomto storočí, keď hladomor zasiahol dve krajiny súčasne. Šestnásť ohnísk hladu, od Haiti a Mali až po Afganistan a Jemen, zostáva vystavených vysokému riziku. Konflikty a vojny spôsobujú 69 % hladu, zatiaľ čo prírodné podmienky krízu zhoršujú.
V spomínanej debate s Muskom WFP vypočítalo, že jeho 6,6 miliardy dolárov (5,7 miliardy eur) by dokázalo zachrániť 42 miliónov ľudí pred smrťou každý rok. Jedno jedlo totiž dokážu zabezpečiť už za 0,43 dolára, čo je asi 37 centov. Elon Musk na toto riešenie nepristúpil.
Háčik je aj v tom, že na úplné ukončenie svetového hladu do roku 2030 by svet potreboval od 40 do 330 miliárd dolárov (34 - 284 miliárd eur) každý jeden rok. Hoci by tak miliardári vedeli pomôcť, riešenie celého problému ďaleko presahuje jednorazový dar, aj keby pochádzal od najbohatšieho muža planéty.
3. Logistika a vojny
Predstav si, že by si mal neobmedzený rozpočet a nakúpil by si jedlo pre milióny ľudí v núdzi. Ako ho k nim dostaneš? Humanitárna pomoc nefunguje ako donáška jedla z appky. Tam, kde je hlad najhorší, chýbajú základné veci.
Neexistujú tam upravené cesty a, čo je najhoršie, chýbajú aj akékoľvek chladiace boxy, hygienicky zabezpečené úschovne jedla a elektrina. Oblasti ako Sudán či Gaza sú tiež aktívnymi vojnovými zónami. Humanitárne konvoje sú často blokované, ostreľované alebo úplne zakázané.
Analytička Monika Budzák tento fakt podčiarkuje tvrdými dátami.
„Okolo 60 % ľudí trpiacich hladom sa podľa OSN nachádza v oblastiach, kde pretrvávajú konflikty. O to ťažšie sa realizuje distribúcia pomoci a aj náklady na túto pomoc sú vyššie,“ vysvetľuje.
4. Pokus o záchranu môže paradoxne uškodiť
Znie to zvláštne, ale ak zoberieme miliardy dolárov a zaplavíme chudobné regióny jedlom, nemusí to byť ideálne riešenie. Miestni farmári, ktorí sa s námahou snažia dopestovať a predať aspoň trochu plodín, nedokážu konkurovať jedlu, ktoré je zadarmo. Zbankrotujú.
Práve títo ľudia sú pritom kľúčom k dlhodobému riešeniu. Na svete existuje približne 500 miliónov malých fariem, ktoré napríklad v častiach Ázie a subsaharskej Afriky vyprodukujú až 80 % všetkých potravín. Paradoxne oni sami najčastejšie trpia extrémnou chudobou.
K poľnohospodárom preto musíme pristupovať ako k skutočným podnikateľom. Farmárčenie je v týchto oblastiach často hlavným biznisom a na to, aby títo ľudia dokázali nakŕmiť rastúcu populáciu a naštartovať lokálnu ekonomiku, nepotrebujú hotovosť.
Ak by sme im tieto peniaze dali, výsledkom bude, že keď pomoc jedného dňa odíde, krajina nebude mať už vôbec nikoho, kto by dokázal vyprodukovať potraviny. Namiesto pomoci tak len zakonzervujeme dlhodobú chudobu. Miestni hospodári naopak potrebujú lepšie osivá, moderné technológie, stroje, odborný tréning a férové výkupné ceny.
5. Pokrytectvo bohatých krajín
V tejto téme sa podľa Moniky Budzák z INESS často prehliada ešte jeden problém, ktorý si spôsobil samotný vyspelý svet. Bohaté krajiny v EÚ či USA totiž masívne dotujú vlastné poľnohospodárstvo a zároveň zavádzajú clá a kvóty na dovoz z rozvojových krajín.
„Len v EÚ je rozpočet Spoločnej poľnohospodárskej politiky na tento rok takmer 55 miliárd eur. Farmári v Afrike majú nižšie výrobné náklady najmä vďaka nižším cenám pôdy a práce, avšak na európsky trh sa dostanú len s obrovskými ťažkosťami,“ upozorňuje Monika Budzák.
Miestnym hospodárom tak neškodí len konkurencia vyspelých krajín, ale najmä to, že nedokážu svoje plodiny slobodne exportovať na rozvinuté trhy.
Ako z toho von?
Znamená to, že miliardári sú z kola von a nemajú robiť nič? Rozhodne nie. Majú obrovskú moc a mali by ju využívať, pričom tak viacerí už vo veľkom robia.
Ako pripomína Monika Budzák, hoci rozvojová pomoc pochádza prevažne z verejných zdrojov, súkromní darcovia tvoria nezanedbateľných 15 až 20 %.
„K najväčším patrí napríklad nadácia Gatesovcov, ktorá ročne vynakladá na rozvojové projekty 8 až 9 miliárd dolárov, čo je viac, ako vynakladajú niektoré krajiny,“ dodáva.
Trvalé riešenie svetového hladu zrejme nikdy neposkytne jeden bohatý „spasiteľ“. Najúčinnejšie kroky zahŕňajú riešenie ozbrojených konfliktov, prispôsobenie potravinových systémov tak, aby odolali zmene klímy, a zníženie globálneho plytvania potravinami. A čo je najdôležitejšie, vyžaduje si tlak na politikov, aby lepšie prerozdeľovali zdroje a bojovali s korupciou. Tieto štrukturálne zmeny si za peniaze, žiaľ, nekúpime.
