Edita Šalamonová bola priamou svedkyňou zverstiev v Auschwitzi.
Počas dlhých rokov rozprávala mladým ľuďom o tom, čo zažila v nacistických koncentračných táboroch. Edita Šalamonová, jedna z posledných slovenských pamätníčok holokaustu, sa snažila, aby sa na zločiny druhej svetovej vojny nikdy nezabudlo. Zomrela vo veku 102 rokov.
Správu o jej úmrtí zverejnil vedúci Múzea holokaustu v Seredi Martin Korčok. „Jej odchodom strácame vzácneho človeka a autentický hlas našej histórie. Vyjadrujem úprimnú sústrasť rodine. Česť jej pamiatke,“ uviedol na sociálnej sieti.
Šalamonová, rodená Neumannová, patrila medzi posledné tri ženy na Slovensku, ktoré prežili vyhladzovací tábor Auschwitz-Birkenau. Ani po vojne sa však od svojej minulosti neodvrátila.
Naopak, stala sa jednou z hlavných svedkýň v prípade bývalého veliteľa zberného tábora v košickej tehelni Lászlóa Csatáryho. Pred súdom vypovedala o násilí na väzňoch a spomínala na neho ako na „vysokého, pekného muža, ale so srdcom z kameňa,“ uviedla pre SME.
Strastiplná cesta do okupovaného Poľska
Jej život sa dramaticky zmenil v apríli 1944. Devätnásťročná Košičanka dostala spolu s rodinou príkaz pripraviť sa na deportáciu. Najskôr ich sústredili v synagóge na Puškinovej ulici, odkiaľ ich odviezli do provizórneho geta v areáli košickej tehelne, uvádza Košický samosprávny kraj na svojom webovom sídle.
Odtiaľ pokračovala cesta do Auschwitzu-Birkenau. Neskôr ju nacisti premiestnili do koncentračného tábora Stutthof a následne do pracovných táborov Dörbeck a Guttowo, kde musela vykonávať nútené práce. Spolu s ňou boli deportovaní aj rodičia, mladšia sestra, starší brat a jeho malá dcéra. Vojnu z celej rodiny prežili iba ona a jej brat.
Zranená pri úteku
Krátko pred oslobodením zažila jednu z najväčších životných tragédií. Pri pokuse o útek z tábora ich so sestrou objavila nemecká hliadka a spustila paľbu. Kým Editu guľka zranila do ramena, jej mladšia sestra streľbu neprežila a zomrela jej priamo v náručí.
Po oslobodení Červenou armádou sa liečila v nemocnici a až na jeseň 1945 sa mohla vrátiť do Košíc. Domov sa vracala fyzicky vyčerpaná a s traumami, ktoré ju sprevádzali celý život.
Za svoju odvahu a neúnavnú snahu zachovávať spomienku na obete holokaustu získala v roku 2014 ocenenie Košického samosprávneho kraja. Až do vysokého veku sa zapájala do vzdelávacích aktivít a svojím osobným príbehom pripomínala, aké následky môže mať nenávisť a totalitný režim.
