Cez víkendy usmerňuje hráčov na ľade s píšťalkou v ruke, no cez týždeň obhajuje záujmy mladých ľudí na medzinárodnej scéne.
Filip Lepieš má 25 rokov, vyštudoval medzinárodné právo na univerzitách v Groningene a Leidene a dnes pôsobí ako mládežnícky delegát Slovenska pri OSN. Popri diplomacii však pracuje na vzdelávacích projektoch pre mládež a cez víkendy ho môžeš stretnúť na ľade. Už vyše desať rokov totiž píska hokejové zápasy ako rozhodca.
Pre Refresher opísal, ako vyzerá výberový proces do OSN, prečo v New Yorku nebol priestor na nervozitu a čo trápi mladých ľudí na Slovensku aj vo svete.
Čiarový rozhodca aj delegát pre OSN
Filip hral hokej už od detstva, no v 15 rokoch sa rozhodol vymeniť hokejku za píšťalku. Začínal pri žiackych kategóriách a v 18 rokoch sa vypracoval do druhej a následne aj prvej ligy. Keď odišiel za štúdiom medzinárodného práva do zahraničia, v pískaní pokračoval.
V Holandsku pískal najvyššiu domácu súťaž aj nadnárodnú BeNe ligu. Ako zahraničný rozhodca si vybudoval taký rešpekt, že ho Holandský hokejový zväz vymenoval za predsedu Komisie pre fair-play.
„Počas semestra stráveného v Rakúsku som rozhodoval hlavne juniorské zápasy a bol som zaradený do druhej najvyššej súťaže v regióne, do Alpskej ligy,“ hovorí Filip.
Po návrate domov sa vrátil do Slovenskej hokejovej ligy. Dnes pôsobí ako čiarový rozhodca a je to jeho 11. sezóna v rade.
Ako sa vie aj mladý Slovák dostať do OSN
Na Slovensku výberový proces otvára každoročne na jar Národný inštitút vzdelávania a mládeže (NIVAM).
„Tento proces je v každej krajine rozdielny. U nás sa výzva otvára v priebehu apríla až mája. Kandidáti posielajú životopis, motivačný list, prípadne odpovedajú na esejistické otázky. Najlepší uchádzači postupujú na osobné pohovory pred komisiu, ktorá vyberie jedného delegáta s mandátom od 1. júla, ktorý trvá 2 roky,“ vysvetľuje Filip.
Do budúceho roka organizátori zvažujú novinku – video-otázku hneď v prvom kole. Dôvod je jednoduchý: preveriť reálne vystupovanie kandidátov a eliminovať podklady vygenerované umelou inteligenciou.
Prvý rok na školách, druhý v New Yorku
Post mládežníckeho delegáta je dobrovoľný a neplatený, no otvára dvere k profilovým kontaktom. Prvý rok mandátu trávi delegát na Slovensku – chodí po školách, na diskusie a do mládežníckych centier, kde robí osvetu o fungovaní medzinárodných vzťahov.
V druhom roku prichádza „vrchol“ misie: reprezentácia Slovenska na medzinárodných fórach, vo Viedni, na klimatických konferenciách či priamo v jednom zo sídiel OSN v New Yorku.
„Na jednej strane je New York pre každého šok – mrakodrapy a obrovské tempo mesta. Priamo práca na pôde OSN pre mňa až taký šok nebola, keďže som už mal dostatočné skúsenosti s podobnými formátmi na európskej úrovni. Rovnako som sa už predtým venoval modelovým zasadnutiam. Určený zasadací poriadok, hlasovací systém, vymedzený čas na prejav – princíp je veľmi podobný. A navyše, keď tam človek stojí, uvedomí si zodpovednosť zastupovať ľudí z domova, takže na nervozitu nezostáva čas,“ tvrdí mládežnícky delegát.
Túto pripravenosť Filip ocenil aj pri prísnych a striktných pravidlách Valného zhromaždenia OSN: „Máš pred sebou mikrofón, vyhlásia tvoje meno a krajinu, a máš svoj presne vyhradený čas. Po dvoch, či troch minútach ti mikrofón automaticky vypnú a nikoho nezaujíma, či si svoj prejav dokončil, alebo nie,“ spomína Filip na svoje vystúpenia v Hospodárskej a sociálnej rade, kde prednášal o AI v školstve a participácii mladých.
Čo trápi slovenskú mládež a v čom sa líšime od sveta?
Podľa Filipa rozhovory s delegátmi z celého sveta ukazujú markantné rozdiely v prioritách. Kým v Európe rezonuje duševné zdravie, rodová rovnosť či neistota z budúcnosti a AI, v iných svetových regiónoch môžu byť priority iné: od prístupu k pitnej vode a dostatočnej zdravotnej starostlivosti až po znižovanie chudoby a hladu.
„Mladým ľuďom u nás chýba jasné smerovanie spoločnosti a prevláda v nich pocit, že nemôžu absolútne nič ovplyvniť. Rozhoduje sa o nich, ale bez nich,“ tvrdí delegát. Práve preto vo svojej agende kladie obrovský dôraz na participáciu mládeže – teda na reálne zapájanie mladých do tvorby verejných politík.
Participácia pritom podľa neho nie je len prázdny pojem z diplomacie. Ide o to, aby študenti a mladí neboli pasívni pozorovatelia, ale mali miesto pri stole, keď sa rokuje o ich budúcnosti. „Navyše, často počúvame, že mládež je budúcnosť. To nie je úplná pravda. My sme tu už teraz, a preto sa musí s nami počítať v súčasnosti,“ myslí si.
Slováci sú málo informovaní
„Ak chceme, aby mladí ľudia zo Slovenska neodchádzali a videli tu zmysel zostávať, musíme im ukázať, že ich hlas má váhu. Priamo v mojom prejave v New Yorku som ako príklad dobrej praxe zo Slovenska spomínal vznik študentských a mládežníckych parlamentov na úrovni obcí, miest a regiónov. To sú presne tie platformy, kde si stredoškolák prvýkrát vyskúša, aké to je presadiť reálnu zmenu vo svojom okolí,“ tvrdí Filip.
Zásadný problém však podľa neho spočíva v informovanosti. Veľká časť mladých, no ani staršia generácia, o existencii týchto možností, ako participovať, stále nevie.
Riešenie podľa neho spočíva v tom, že s výchovou k aktívnemu občianstvu musíme začať oveľa skôr – nie až v dospelosti, ale už v základných a stredných školách.
„Potrebujeme mladým dať reálnu zodpovednosť aj konkrétne nástroje. Keď človek na vlastnej koži zažije, že jeho nápad na úpravu verejného priestoru alebo školského systému nezapadol prachom, stratí pocit bezmocnosti a začne sa o svoje okolie zaujímať prirodzene,“ uzatvára delegát.
