Veľa kontrolných stanovíšť, zlé cesty, zimomriavky naháňajúce hrobové ticho a pár miestnych, ktorí žijú v drevených domčekoch so 60 eurovými dôchodkami. Lesy plné mín, vojenskej techniky a ukrajinských vojakov, ktorí sú pripravení čeliť Rusom.
Pocit cesty na bieloruskú hranicu začína výjazdom z mesta Černihiv, ktoré je od hranice vzdialené 60 kilometrov. Mesto Rusi na začiatku celoplošnej invázie v roku 2022 dokázali obkľúčiť z troch strán. No nikdy sa im ho nepodarilo obsadiť.
Prvé kontrolné stanovište je hneď za mestom. Tu je potrebné prejsť previerkou od ukrajinskej tajnej služby, ktorá trvá hodinu. „Máte akékoľvek čísla a kontakty v Bielorusku alebo Rusku?“ Znie jedna z otázok od pracovníka tajnej služby. Iná odpoveď ako „nie“ je považovaná za nesprávnu a previerku by mohla predĺžiť o ďalšie hodiny.
„Načo to Rusom je? Veď majú všetko od Kaliningradu až po Vladivostok. Toľko zeme. Načo im je ďalšia?“
Za blokpostom nasleduje stará a nekvalitná cesta. Na počudovanie však v dedinách a okolí nevidno žiadne známky po ruskom bombardovaní. Už tak riedka premávka redne ešte viac, až napokon úplne vymizne. Naopak, s informačnými tabuľami „Homeľ“ pribúdajú kontrolné stanovištia. Na jednom z nich slúži vojak s prezývkou „Svišť“.
Mladý Ukrajinec v nepriestrelnej veste, prilbe a so zaveseným samopalom. „Tu nás nikto neostreľuje, nebombarduje. V tomto smere je situácia dobrá. Veľké problémy nám však robia Šahidy, ktoré z Ruska a Bieloruska vypúšťajú Rusi,“ konštatuje Svišť.
