Štrajkujú lekári, učitelia aj umelci. Na Slovensku im však namiesto pomoci nadávame. Nie je ale isté, ako dlho to vydržia.
Na Slovensku už aktuálne prebiehajú tri štrajky. Každý z nich je niečím iný, no jednu vec majú určite spoločnú – zástupcovia odvetví sa nevedia dohodnúť so súčasnou vládou. Kabinet Roberta Fica sa naviac pýši pozíciou, že o dohodu vôbec nemá záujem.
Proti aktuálnej situácii sa búria ľudia z kultúry, zdravotníctva a po novom aj zo školstva. Musíme sa pripraviť na to, kto bude ďalší. Skolabovať nám môžu aj ďalšie inštitúcie, ktorých zamestnanci si povedia, že toho majú dosť a zahodia metaforickú „zásteru“ o zem a odídu. Máme ich tu ešte mnoho.
Asi by sme sa mali pripraviť na to, že v najbližšej dobe príde aj štrajk už teraz nespokojných policajtov, zdravotných sestier či ľudí zo štátnej správy. Existencia niektorých inštitúcií sa ukazuje ako veľmi krehká, po rokoch neriešenia základných problémov sa však niet čomu čudovať. Po tom, ako (nielen aktuálna) vláda svojimi rozhodnutiami a činmi vyháňa mladých ľudí z tohto štátu, nám tu toho veľa nezostane.
Slovensko má už teraz problém s „odlivom mozgov“ do zahraničia. Veď prečo by aj chcel niekto žiť v krajine, v ktorej funguje už len máločo. Ak budem prinútená naplánovať a zaplatiť si dôležitú operáciu v zahraničí alebo budem musieť dať dieťa do súkromnej školy, prečo by som zostávala na Slovensku? Ak si niečo podobné povie každý mladý človek v tejto krajine, môžeme to tu rovno zabaliť. A najviac na to doplatia práve tí, ktorí sú s touto vládou nateraz najspokojnejší.
Študovaným Slovákom sa neoplatí pracovať pre tento štát
Viacerí si pamätáme, keď Slováci v roku 2020 tlieskali lekárom za neuveriteľnú robotu, ktorú napriek únave, vyhoreniu a prechodeným chorobám vykonávali. Teraz im tí istí Slováci nadávajú do teroristov. Čo je však horšie, agresívnych pacientov roztlieskava naša vláda. Strany, ktoré samy seba označujú ako sociálno-demokratické, stoja proti odborárom a pracujúcim nepokojným ľuďom nadávajú do kriminálnikov.
Umelci boli vždy len lenivci, ktorí nepoznajú poriadnu robotu, učitelia by sa nemali sťažovať na nízke platy, predsa majú prázdniny, a lekári, ktorí pracujú v plesnivých nemocniciach, ťahajú desiatky hodín nadčasov a zachraňujú nám životy, sú „vydierači nenažraní“.
Premýšľam, aké urážky si politici pripravia na ďalšie pracujúce skupiny, ktoré pracujú pre štát v ťažkých podmienkach a za nízke platy.
Dlhodobé podkopávanie dôležitých inštitúcií, využívanie lekárov a učiteľov, nadávanie umelcom. Toto všetko sa na Slovensku deje už niekoľko rokov. Nejde predsa o prvý kultúrny, školský ani zdravotnícky štrajk v tejto krajine. Slováci by však konečne mali začať brať všetkých týchto ľudí za dôležitú súčasť systému a vláda by ich mala prestať ignorovať. Pretože ak sa tak nestane, Slovensko môže rovno „zatvoriť“.
