Do Bratislavy som kedysi prišla s jedným kufrom.
Boli v ňom najnutnejšie veci – od nohavičiek po príbor. Mala som 23, autobus ma vysadil na Mlynských nivách. Lialo. Ten kufor som ťahala cez mláky a hrôzostrašne hrešila. V skutočnosti som sa však tešila na nový život.
O Bratislave som dovtedy počúvala najmä zlé veci – škaredé mesto plné namyslených Bratislavčanov – zbohatlíkov so širokými lakťami, čo sa nad všetkých povyšujú. Ja som bola len dievča z malého mesta s predsudkami.
Začiatky boli turbulentné. Bola som nehorázne švorc. O vlastnej izbe alebo nedajbože garsónke som mohla roky len snívať. Bývala som po podnájmoch. No boli to skvelé časy plné slobody (spomienkový optimizmus v praxi).
Môj príbeh nie je ničím výnimočný. Desaťtisíce ľudí sem takto prišli dávno alebo nedávno s podobným kufrom. Niektorých priviezol tatinko na bavoráku, iných vysadil vlak. Všetci sme si však zrazu museli poradiť sami.
Časom som zistila, že tých zbohatlíckych Bratislavčanov až tak veľa nestretávam. Zrejme som sa nepohybovala v správnych kruhoch. Stretávala som kadekoho – intelektuálov aj hlupákov, náboženských fanatikov aj feťákov, čudákov aj cool ľudí – ničím sa nelíšili od štatistickej vzorky, ktorú som dovtedy stretávala v Hlohovci.
A ako plynul čas, aj o sebe som začala počúvať, že som „už tá Bratislavčanka“ – s akýmsi dešpektom, že som panička alebo čo. „Bratislava nie je Slovensko“ patrí medzi desatoro populárnych fráz, ktoré dodnes počúvam z úst politikov. Tu sa vraj „nežije reálny život“.
Skutočný život je len v regióne, kde mozoľnaté ruky stískajú slovenskú zástavu nad stohmi sena a tradičnou rodinou. My si tu zatiaľ vysedávame v kaviarni vo farbách dúhy so sójovým lattečkom za štyri eurá, ktoré nám zaplatil Soros.
Tento banálny obraz pritom vytvárajú politici, ktorí vystupujú z luxusných veľkometrážnych novostavieb a nastupujú do limuzín. Ak teda vôbec vieme, kde bývajú... To oni sú jediní Bratislavčania, ktorí nežijú „reálny život“.
Bratislava JE Slovensko. Je to zmes ľudí od Čiernej nad Tisou po Záhorie. Zďaleka nemáme všetci päťtisícové platy. Žijeme v podnájmoch – tí šťastnejší splácame 30-ročné hypotéky. Jediný rozdiel sú medvede. Tie tu fakt nie sú. Máme len diviaky na Obchodnej.
V politike funguje pravidlo: Ak nemáš riešenia, hľadaj vinníkov. V tomto prípade sa tu niekto systematicky pokúša poštvať proti sebe celú krajinu. Nikto sa vraj v Bratislave nezaujíma o regióny. Fňuk. Akoby za nedostavané diaľnice mohli ľudia z Petržalky.
Podobné predsudky, bohužiaľ, fungujú aj na mňa. Príliš dlho počúvam, že ľudia z regiónov sú iní ako my. Politici šíriaci bludy a nenávisť tam chodia stískať voličov. Zábery ukazujú sfanatizovaných dôchodcov hltajúcich predvolebný guláš. Toto je reálny obraz regiónov? Myslím, že nie.
V telke teraz robíme veľa ankiet – pýtame sa na voľby, politiku, život... Žiadne „Aj múdry schybí“. Odpovede, ktoré chodia z regiónov, sú často úplne iné, ako moje predsudky čakali. Ľudia hovoria o strachu, že sa vráti systém, ktorý tu bol. Prekáža im nenávisť a hádky, ktoré sa z tlačoviek valia.
Keď sa ich pýtate na problémy, nerozprávajú o mimovládkach a „ukrajinských fašistoch“, na ktorých treba vypustiť holubice mieru. Hovoria o zdravotníctve. Politici vraj neriešia ich reálne problémy, riešia len seba. Podľa mňa majú pravdu.
Ľudia z malých miest, ktorí nezbalili kufor a neodišli, majú môj obdiv – najmä ak sa ich záujem o svet nekončí pri vlastných vchodových dverách. Mnohí sa pre svoje okolie snažia niečo urobiť, tvoriť hodnoty a komunitu. V Bratislave to nie je také ťažké – ťažké je to tam, kde trčíš z davu.
Na predsudkoch asi musíme popracovať tak trochu všetci. Niekedy stačí chodiť viac mimo svojej bubliny. Tú diaľnicu nám tak skoro nedostavajú – nemali by sme na ňu čakať, aby sme sa lepšie spoznali. Reálny život sa totiž žije všade – len je možno pre každého trošku iný.
