Rafinéria Slovnaft pár mesiacov po začiatku vojny Ruska proti Ukrajine kúpila 16 čerpacích staníc na Slovensku, ktoré pôvodne patrili ruskému Lukoilu. Ten sa ich zbavil v roku 2014, po rozpútaní vojny na Donbase a anexii Krymu.
Do roku 2022 čerpacie stanice vlastnila a pod značkou Lukoil prevádzkovala sieť firiem, ktorých vlastníctvo vedie do schránok na Belize, Cypre a v Hong Kongu. Stojí za ňou maďarský podnikateľ Imre Fazakas, v schéme sa však objavuje a mohlo z nej profitovať aj viacero záhadných Rusov. Čerpacie stanice dnes už fungujú pod inou značkou, no ruská ropa Lukoilu na Slovensko tečie naďalej.
Keď Vladimir Putin v roku 2022 rozpútal vojnu proti Ukrajine, jedným z prvých krokov západných spojencov Kyjeva bolo uvalenie sankcií na ruské energetické a ropné firmy. Tento krok mal priškrtiť tok peňazí do ruskej kasy, aby z nich nemohla financovať zbrane, náboje a vojakov pre inváziu na Ukrajinu.
Ruské štátne podniky ako Gazprom či Rosnefť sa sankciám nevyhli. Avšak na Lukoil, ktorý je druhou najväčšou ropnou spoločnosťou v Rusku, no ostáva v súkromných rukách, Európska únia sankcie dodnes neuvalila.
Ako zistilo Investigatívne centrum Jána Kuciaka, Lukoil sa na problémy pripravoval už v roku 2014. Po tom, čo Ruská federácia rozpútala vojnu na Donbase a ilegálne anektovala Krymský polostrov, predal svoje čerpacie stanice v Maďarsku a na Slovensku.
Lukoil je ropný gigant, ktorý prináša miliardy eur do ruského štátneho rozpočtu a palivom zásobuje ruské ministerstvo obrany, Čiernomorskú flotilu a Rosgvardiu - národnú gardu. Firma je v súkromných rukách, keďže je založená ako verejne obchodovaná akciovka. Najväčší balík (vyše 28 percent) v nej vlastní ruský oligarcha azerbajdžanského pôvodu Vagit Alekperov. Európska únia dodnes nevydala sankcie na Lukoil, ani na Alekperova. Ten sa však nevyhol sankciám zo strany iných štátov, vrátane Veľkej Británie. Kvôli nim v apríli 2022 odstúpil zo svojich pozícií v Lukoile, akcionárom však ostal. Lukoilu sa darí vyhýbať európskym sankciám nielen preto, že Slovensko a Maďarsko - teda MOL a Slovnaft, dodnes práve od Lukoilu nakupujú lacnú ruskú ropu a zarábajú na nej stámilióny eur. Ale aj preto, že na začiatku vojny v roku 2022 sa snažil od vojenskej agresie dištancovať. Napriek tomu na Lukoil uvalili sankcie USA aj Ukrajina - čo spôsobilo aj výpadok v dodávkach ruskej ropy v júli a auguste tohto roka. Neskôr sa však ukázalo, že dodávky zastavil Lukoil, nie Ukrajina, a boli obnovené. Lukoilu sa napriek pretrvávajúcej ruskej vojne darí: Alekperova magazín Reuters v apríli tohto roku označil na najbohatšieho Rusa.
Dnes pumpy vlastní Slovnaft a maďarský MOL, menšiu časť z nich ďalej predal poľskému Orlenu. MOL ich však kúpil až v roku 2022, po začiatku otvorenej vojny Ruska proti Ukrajine, od maďarskej firmy Norm Benzikút. Tú vlastnila cyperská skupina Normeston Group Cyprus Ltd.
Stoja za ňou maďarskí podnikatelia a monacký rezident s cyperským občianstvom Valery Subbotin. Cyprus v minulosti bohatým Rusom predával občianstva. To naznačuje, že ide o toho istého Subbotina, ktorý je jedným z viceprezidentov Lukoilu. Z predaja slovenských púmp tak ľudia z Lukoilu mohli profitovať aj po rokoch.
Ďalším spoluvlastníkom cyperskej skupiny Normeston Group Cyprus Ltd. bol maďarský fond Madera Investment, ktorý spravuje firma jedného z najbohatších Maďarov súčasnosti, Györgyho Nagya. Toho sme pred časom spojili s biopalivovým gigantom Envien podnikateľa Jána Sabola, ktorý má exkluzívne kontrakty na biopalivá s MOLom.
A nakoniec v cyperskej firme figuruje aj maďarský biznismen Imre Fazakas, ktorý kedysi pracoval v ruskej ropnej firme Jukos oligarchu Michaila Chodorkovského. Chodorkovský sa stal pre Putinov režim časom nepohodlným, Jukos Kremeľ zlikvidoval a jeho aktíva prešli na iné spoločnosti, najmä Russnefť. Fazakas sa však naďalej pohybuje v blízkosti ropného biznisu, pričom v obchode s čerpačkami Lukoilu figuruje aj niekoľko záhadných Rusov a ďalších osôb napojených na rôzne kauzy v Maďarsku, Chorvátsku, aj na Slovensku.
Firmu Normeston Group Cyprus Ltd., od ktorej Slovnaft, resp. MOL, kúpil bývalé čerpačky Lukoilu, sa nám skontaktovať nepodarilo. Dnes sídli v komplexe Marina Gardens na okraji cyperského Limassolu, firma ale nemá žiadnu webovú stránku ani zverejnený kontakt.
Jej riaditeľom je osoba s rusky znejúcim menom Artem Butovskiy. Osoba s rovnakým menom a cyperskou adresou figuruje aj v slovenskej firme Microtech, v ktorej v minulosti pôsobil aj Ján Kridla – bývalý predseda predstavenstva v MET Slovakia, firme, o ktorej sme písali v roku 2022. Ide iba o jedno z niekoľkých pojítok, ktoré spájajú osoby z kauzy MET s príbehom o predaji ruských púmp.
Na naše otázky, komu za nákup bývalých púmp Lukoilu zaplatil a či z transakcie profitovali aj nejakí občania Ruskej federácie, neodpovedala ani rafinéria Slovnaft.
Ako ruské čerpačky prebrali cyperské a hongkongské schránky
Keď v roku 2014 začala vojna na Donbase a Rusko anektovalo Krym, Lukoil predal čerpacie stanice - 75 v Maďarsku a 19 na Slovensku firme Norm Benzikút. Nie je jasné, či už v tomto momente existovala dohoda s Maďarským MOL-om, ktorý vlastní aj slovenský Slovnaft, že nakoniec čerpačky prevezme MOL, no konateľommaďarskej firmy Norm Benzikút bol aj László Geszti, bývalý zamestnanec MOLu.
Predaj museli odobriť protimonopolné úrady. V rozhodnutí slovenského PMÚ z októbra 2014 sa píše, že nad čerpacími stanicami Lukoilu, prostredníctvom maďarskej firmy Norm Benzikút, získajú kontrolu dve osoby: Imre Fazakas a záhadný rus Lev Tolkachev. Rovnako v zmluve o predaji púmp Lukoilu maďarskej firme Norm Benzikút sa píše, že účastníkmi na strane nadobúdateľa sú Imre Fazakas a Lev Tolkachev.
Na Tolkacheva aj ďalších záhadných Rusov sme sa snažili Imreho Fazakasa pýtať. Napriek tomu, že SMS správy od nás videl, do uzávierky na naše otázky nijako nezareagoval.
Tolkachev bol pravdepodobne iba advokát. Čie záujmy reprezentoval, nie je známe. Podľa dokumentu z roku 2012 bol oprávnený uzatvárať transakcie s právnickými a fyzickými osobami, vládnymi orgánmi, vykonávať akékoľvek bankové operácie a podpisovať akékoľvek dokumenty v mene spoločnosti Normeston.
Imre Fazakas je maďarský podnikateľ, ktorý študoval a kariéru začal v Sovietskom zväze, kde pôsobil ako lokálny zástupca niekoľkých západných firiem. Neskôr ho zamestnala ruská spoločnosť - Gazprom - aby ju reprezentoval v rodnom Maďarsku, kde pracoval pre banku Gazpromu. Následne bol regionálnym zástupcom ropného gigantu Jukos. Aktívne sa podieľal aj na otvorení pobočky Jukosu na Slovensku. Jukos na Slovensku od roku 2002 vlastnil 49 percent akcií štátnej spoločnosti Transpetrol. Slovensko akcie od Jukosu získalo späť v roku 2009. Fazakas v rovnakom období 2002 až 2009 figuroval aj v predstavenstve Transpetrolu. Jeho meno sa objavilo aj v korupčnejafére šéfa MOLu Zsolta Hernádiho v Chorvátsku. Hernádiho obžalovali, že chorvátskemu premiérovi Ivovi Sanaderovi zaplatil 10 miliónov eur za súhlas jeho vlády s tým, že MOL kúpi chorvátsku ropnú spoločnosť INA. V roku 2018 Záhrebský súd uznal Hernádiho za vinného, v roku 2020 však toto svoje rozhodnutie zvrátil, prípad dodnes nie je úplne uzavretý. Chorvátski vyšetrovatelia tvrdili, že úplatok odišiel z cyperských schránkových firiem, za ktorými stáli ruský oligarcha Mikhail Gutseriyev a maďarský biznismen Imre Fazakas. Fazakas sa s Gutseriyevov spoznal práve po tom, čo Kremeľ zlikvidoval Jukos a aktíva Jukosu z veľkej časti skončili v Russnefte, Gutseriyevovej firme. Spoločne potom rozbiehali napríklad projekt novej ťažby na Sibíri. Tá istá cyperská firma, z ktorej vraj mal odísť úplatok pre Chorvátskeho premiéra - Hangarn Oil - Fazakasa spája aj s Józsefom Tóthom, ktorý figuroval v pozadí najväčšieho výrobcu biopalív v strednej Európe, spoločnosti Envien Group z portfólia slovenského podnikateľa Jána Sabola.
Oficiálne mal Norm Benzikút v čase predaja dvoch majiteľov: firmu Imfa Petroleum, ktorú vlastnil Imre Fazakas, a firmu Benczúr 13, ktorú vlastnila ďalšia firma: Normeston Tranding LTD z Belize, patriaca do skupiny Normeston Group Cyprus Ltd.
Vlastníctvo Norm Benzikútu a tým aj slovenských, českých a maďarských púmp, ktoré už nevlastnil ruský Lukoil, ale ktoré naďalej mali právo používať jeho značku, sa časom zjednodušilo - 100% firmy prešlo na Normeston Trading z Belize.
V roku 2016 Norm Benzikút prešiel do vlastníctva dvoch fyzických osôb. Prvou bol grécky občan, ktorý vlastnil 50% akcií, a druhou Imre Fazakas s 50% akcií plus jeden hlas. Správu Norm Benzikútu a tým aj púmp Lukoil v strednej Európe vykonávali prostredníctvom dvoch firiem: CEE Holding Group Ltd. a Olympic International Holdings Ltd. Hoci ich názvy odkazujú na Európu a pôvod dvoch majiteľov, obe sú zapísané v Hong Kongu.
Maďarské médiá o nich píšu ako o firmách, ktoré patria do jednej skupiny Imreho Fazakasa. Fazakasova skupina podľa rozhodnutia maďarského úradu pre hospodársku súťaž zároveň prebrala kontrolu nad celou cyperskou skupinou Normeston.
Zápisy v slovenskom protischránkovom registri to čiastočne potvrdzujú. Objavujú sa tam však až v roku 2021 a 2022, keď prebehol predaj firmy Normbenz Slovakia, cez ktorú bývalé pumpy Lukoilu na Slovensku Normeston kontroloval, Slovnaftu.
V roku 2021, keď obchod so Slovnaftom dojednali, skupinu Normeston vlastnili Fazakas, Grék Georgios Demathas, no objavuje sa v nej aj fond, ktorý spravuje firma maďarského miliardára Györgyho Nagya. O rok neskôr, keď bol obchod schválený slovenským Protimonopolným úradom a sfinalizoval sa, už bola vlastnícka štruktúra komplikovanejšia a objavil sa v nej aj Rus, ktorý môže byť viceprezidentom Lukoilu.
