„Mnohé deti jedia iba v škôlke, doma nemajú nič.“ Dobrovoľníčka Veronika hovorí o krutom živote a mýtoch o Afrike (Rozhovor)

Veronika odišla do Rwandy robiť dobrovoľníčku s túžbou pomáhať a zároveň spoznať úplne iný svet. To, čo tam prežila, však výrazne presiahlo jej pôvodné očakávania. V rozhovore úprimne hovorí o každodennom živote miestnych obyvateľov, silných zážitkoch zo škôlky, nemocnice a komunít, o kultúrnych rozdieloch, ale aj o tom, ako ju táto skúsenosť zásadne zmenila a otvorila jej oči voči hodnotám, ktoré v Európe často berieme ako samozrejmosť.

S pokorou a úctou nám približuje realitu, ktorá je síce náročná, no zároveň bohatá na ľudskosť, spolupatričnosť a krásnu jednoduchú pravdu života. 

Po vyštudovaní vysokej školy si išla robiť dobrovoľníčku do Rwandy. Čo bola tvoja motivácia?

Chcela som robiť niečo zmysluplné. Už počas štúdia medzinárodného manažmentu a marketingu som si začala klásť otázky o tom, aký vplyv má náš život v hojnosti a neustálom chcení „viac“ na svet – najmä v kontexte klimatickej krízy a globálnych nerovností. Túžila som vidieť, ako žijú ľudia v Afrike, a byť vďačná za možnosti, ktoré som dostala v živote ja.

Narazila som na nábor dobrovoľníkov Slovenskej katolíckej charity, ktorá má veľmi citlivý prístup – odmieta koncept „bieleho záchrancu“ a kladie dôraz na spoluprácu a rešpekt k miestnej kultúre.

Dobrovoľníci musia splniť niekoľko podmienok, musia byť plnoletí, ovládať angličtinu, mať skúsenosti zo zahraničia a byť veriaci – pracujem totiž v katolíckej škôlke v malej dedine Kibého, kde teplá voda nie je samozrejmosťou, elektrina často vypadáva a sú tu len malé obchodíky so skromným výberom a podmienky niekedy nie sú jednoduché.

Ako ťa prijali miestni obyvatelia a deti?Slovenská katolícka charita sem vysielala dobrovoľníkov niekoľko rokov, takže ma prijali veľmi dobre. V Rwande nie je síce biely človek bežný jav, a to najmä mimo turistických miest, ale do Kibeho chodia pútnici, takže sú na nás zvyknutí. Kibeho je jediným miestom v Afrike, ktoré je známe zjaveniami Panny Márie – podobne ako Lurdy či Fatima v Európe.

Spočiatku ma šokovalo, keď si ma miestni fotili a neustále na mňa pozerali, cítila som sa veľmi odlišná. Dnes už ten pohľad opätujem, nadväzujem očný kontakt a vďaka úsmevu či pár slovám v kinyarwande (napríklad „mwaramutse“ – dobré ráno) sa rýchlo vytvorí príjemná atmosféra.