V rozhovore prezrádza, čo ho k tomu viedlo, ako zvládal kombináciu s hudobnou kariérou a ako jeho štúdium inšpirovalo spojenie hudby s technikou.
Hudobník, skladateľ a zabávač Marián Čekovský sa počas pandémie rozhodol urobiť nečakaný krok, znovu zasadol do školských lavíc a prihlásil sa na Technickú univerzitu v Košiciach, kde študoval odbor fotovoltaika zameraný na využívanie energie zo Slnka.
K štúdiu ho priviedla najmä jeho dcéra, ktorá sa chystala na vysokú školu. Zo žartu, že budú študovať spolu „ako vo filme Marečku, podejte mi pero“, sa nakoniec stala realita. Pre Čekovského to však nebola len recesia, ale aj osobná výzva – dokázať, že učiť sa a rozvíjať sa dá v každom veku.
Počas štúdia objavil nové súvislosti medzi hudbou a technikou, vďaka ktorým sa mu podarilo vytvoriť solárne nahrávacie štúdio fungujúce úplne sebestačne.
V rozhovore pre Refresher prezrádza, čo ho viedlo k návratu na univerzitu, ako ho inšpirovali mladší spolužiaci a prečo verí, že vzdelávanie dokáže človeka skutočne „omladiť“.
- prečo sa Marián Čekovský rozhodol vrátiť na vysokú školu v zrelom veku
- ako ho k tomu motivovala jeho dcéra
- čo ho fascinovalo na odbore, ktorý študoval
- ako spojil hudbu s technikou pri tvorbe solárneho nahrávacieho štúdia
- aké to bolo študovať medzi mladšími spolužiakmi
- prečo verí, že učenie v neskoršom veku „omladzuje“ ducha
Popri svojej hudobnej kariére ste sa rozhodli vrátiť do školy a študovať na Technickej univerzite v Košiciach. Aký odbor ste si vybrali a čo vás k tomu viedlo?
Áno, študoval som na Technickej univerzite v Košiciach odbor fotovoltaika, ktorý sa zameriava na slnečné kolektory a energiu zo Slnka. K tomuto štúdiu som sa dostal tak trochu neplánovane, išlo skôr o spontánne rozhodnutie. Moja najstaršia dcéra Hana sa totiž chystala študovať do zahraničia a ja som jej vtipne povedal: „Nie, my budeme študovať spolu, ako vo filme Marečku, podejte mi pero!“ Nakoniec som sa naozaj prihlásil na vysokú školu a pustil som sa do toho.
Bola to síce sčasti recesia, ale zároveň aj výzva, dokázať sebe aj iným, že učiť sa a rozvíjať dá v každom veku. Moja dcéra tomu najskôr ani nechcela veriť, ale nakoniec to pre nás oboch bolo veľmi príjemné a inšpiratívne obdobie.
Neuvažujete, že by ste sa tomuto odboru venovali aj v budúcnosti?
Nie, nemám v pláne sa tejto oblasti profesijne venovať. Školu som bral skôr ako osobnú výzvu, chcel som prekonať sám seba a dokázať si, že aj v mojom veku sa dá začať študovať niečo nové. Počas štúdia som spoznal množstvo mladých, šikovných a talentovaných ľudí, ktorí nechcú ísť len influencerskou cestou, ale chcú niečo skutočne vedieť, tvoriť a byť spoločnosti prínosní. To ma veľmi inšpirovalo.
Ako hudobník som sa od nich veľa naučil, získal nové kontakty a konexie, ale aj množstvo nových poznatkov. Musel som sa mnohým veciam priučiť, niekedy som sa dostal aj do nepríjemných situácií, keď som bol v strese a nespal som celé noci, len aby som všetko zvládol. No práve vďaka tomu som sa posunul ďalej – ako študent aj ako človek.
Takže nevidíte svoju budúcnosť technickom smere a ostávate verný hudbe.
Áno, hudba je a vždy aj bude mojou životnou cestou. To sa nezmení. Skôr som chcel porozumieť technike natoľko, aby som vedel spojiť svet hudby a inovácií.
Napríklad som si sám navrhol a prerobil starú vetriesku z roku 1970 na mobilné nahrávacie štúdio. Oblepil som ju solárnymi kolektormi, takže dokáže fungovať úplne sebestačne, bez potreby napojenia na elektrinu. Je to vozidlo, ktoré zvládne akýkoľvek terén – ikonické auto československého technického myslenia.
Fascinuje ma jeho jednoduchosť a dokonalosť. Konštruktéri ho vymysleli s takou precíznosťou, akoby skladali symfóniu. A tak som k nemu aj pristupoval, ako k hudobnému dielu. Teraz mám vlastne mobilné nahrávacie štúdio, ktoré dokáže fungovať 24 hodín denne, a to vďaka solárnej energii.
Spomínali ste, že vás k štúdiu motivovala vaša dcéra. Bola to teda tá hlavná motivácia, prečo ste sa rozhodli vrátiť do školy aj v neskoršom veku?
Áno, presne tak. Celé to začalo práve tým, že som chcel študovať spolu s dcérou. Bol to taký impulz – najskôr zo žartu, ale nakoniec som sa do toho naozaj pustil. A keď som už začal, povedal som si, že z tej cesty neuhnem. Mal som vynikajúci kolektív spolužiakov aj pedagógov, ktorí mi veľmi vychádzali v ústrety, vrátane pána dekana. To ma povzbudilo pokračovať. Hovoril som si: „Keď to zvládnu mladí, zvládnem to aj ja“.
Aké to bolo študovať v rovnakom období spolu s dcérou?
Bolo to veľmi zaujímavé a zároveň aj milé. Moja dcéra síce nastúpila o rok neskôr a študovala odlišný odbor, dizajn na inej fakulte, ale tým, že som mal individuálne štúdium, sme sa občas stretli na chodbách alebo dokonca aj na niektorých prednáškach. Niekedy sme si urobili spoločné selfie a spolužiaci sa na nás pozerali s úsmevom, že otec a dcéra študujú naraz – bolo to pre nich aj pre mňa také netradičné a vtipné.
Ako sa líši vaša skúsenosť z hudobného sveta od tej akademickej? Cítili ste medzi nimi aj nejaké paralely?
Áno, a bolo to pre mňa veľmi zaujímavé zistenie. V hudbe aj vo vede je dôležité vedieť vnímať veci v širších súvislostiach. Pochopiť matematiku v mojom veku bolo síce náročné, ale postupne som zistil, že hudba je vlastne tiež matematika – má svoje princípy, vzorce a harmóniu. Chodil som na doučovania, kde mi trpezlivo vysvetľovali aj tie najzákladnejšie veci, a uvedomil som si, že niektorí ľudia – vrátane mňa – jednoducho potrebujú viac času, aby všetko pochopili do hĺbky.
V hudbe je to rovnaké. Každá skladba má svoju štruktúru, logiku, teóriu – podobne ako matematická funkcia. Ak chce človek tvoriť, musí rozumieť základom. Nemôžete sa naučiť písať, ak ešte neviete hovoriť. A rovnako – nemôžete komponovať, ak nechápete, ako hudba „hovorí“. Táto paralela medzi hudbou a vedou ma fascinovala a pomohla mi pozerať sa na tvorbu z úplne inej perspektívy.
Môžete nám priblížiť, aké rozdiely ste zaznamenali medzi hudobnou a technickou sférou?
Samozrejme, odlišností je veľa. Niektoré technické názvy a koncepty boli pre mňa na začiatku veľmi komplikované, ale postupne som sa naučil orientovať v tom, o čom vlastne hovoríme. Pomáhali mi pedagógovia aj spolužiaci, najmä mladší, ktorí boli veľmi ochotní. Svet techniky je určite náročnejší a vyžaduje si presnosť, analytické myslenie a schopnosť plánovať každý krok.
Na druhej strane, toto štúdium mi otvorilo úplne nový pohľad na tvorbu hudby. Naučilo ma rozmýšľať systematicky – teraz dokážem popísať, pomenovať a konštruovať hudbu od základu. Viem si vytvoriť návrh, nakresliť ho, narýsovať a postupne dotiahnuť do finálnej podoby. Najdôležitejšie je pritom nevzdať sa a ísť krok za krokom.
Čo vás možno najviac prekvapilo alebo zaujalo, keď ste sa vrátili do školských lavíc?
Hlavne ochota ľudí spolupracovať so mnou a pomáhať mi. Mohol som priznať, že niektoré veci úplne nechápem, a profesori mi trpezlivo všetko vysvetľovali znova. Páčilo sa mi, že boli veľmi ústretoví a láskaví.
Zároveň ma milo prekvapilo, že som mal povinnosť domácich úloh a štúdia, a pritom moje deti sledovali, ako sa učím. Keď bol môj syn Alexej prvák, učil písať písmenká a počítať jednoduché príklady, zatiaľ čo ja som študoval na vysokoškolskej úrovni – a bolo krásne vidieť, že sme sa v tom učení stretli ako otec a syn.
Ako ste vnímali štúdium medzi mladšími spolužiakmi?
Veľmi pozitívne. Spoznal som množstvo šikovných a talentovaných mladých ľudí, ktorí ma inšpirovali svojou energiou a nadšením. Páčilo sa mi, že aj napriek vekovému rozdielu ma medzi seba prijali ako rovnocenného spolužiaka. Dokonca viacerí z nich ukončili školu s červeným diplomom, a to ma veľmi potešilo a motivovalo. Videl som, že mladá generácia má obrovský potenciál a chuť napredovať.
Nebol to pre nich zážitok, že ste práve vy ich spolužiak?
Áno, bolo to veľmi milé a pre všetkých tak trochu netradičné. Fotili sme sa spolu aj na promóciách a hovorili si „spolužiaci“, čo znelo vtipne, keďže som bol od nich generačne predsa len o niečo starší. Ale práve to na tom bolo pekné, cítil som sa znovu ako študent.
Keď nás profesori volali do triedy so slovami „poďte, žiaci“, bolo to pre mňa až úsmevné, pretože po toľkých rokoch som zrazu znovu v úplne inom svete sedel v lavici. Bol to krásny pocit, taký návrat do mladosti, ktorý ma veľmi povzbudil a dodal mi energiu.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Ako sa vám darilo časovo aj psychicky zvládať kombináciu aktívnej hudobnej kariéry so štúdiom na jednej z najnáročnejších vysokých škôl na Slovensku? Bola to pre vás veľká výzva?
Určite to bola veľká výzva. Začínal som študovať v období pandémie, keď bolo všetko trochu spomalené a veľa vecí sa menilo. Keďže som mal v tom čase menej hudobných vystúpení a projektov, rozhodol som sa túto energiu nasmerovať práve do štúdia. Spočiatku to išlo pomerne dobre, ale neskôr sa situácia opäť zrýchlila a bolo to oveľa náročnejšie.
Dokonca som musel na jeden rok prerušiť školu, pretože sa to časovo už nedalo zvládnuť, no dekanát mi vyšiel v ústrety a po pauze som sa k štúdiu vrátil. Ako bakalársku prácu som si zvolil tému „zvuková kamera“, kde sme skúmali zvukové parametre, ktorým sú vystavení hudobníci v orchestri. Spolupracoval som aj so žiakmi z konzervatória a s big bandom – zaujímalo ma, ako je hudobnícky sluch zaťažovaný počas hrania, napríklad keď má človek za sebou trúbku alebo iný hlasný nástroj.
Bola to pre mňa veľmi obohacujúca skúsenosť, pretože som mohol prepojiť svoje hudobné znalosti s technickým pohľadom. Získal som nový uhol pohľadu na to, ako fyzicky a zvukovo náročné môže byť hranie v orchestri, v istom zmysle som si to mohol „vedecky“ potvrdiť.
Takže ste dokázali spojiť hudobnú sféru so štúdiom techniky?
Áno, snažil som sa svoj hudobný svet prepojiť s technickým štúdiom a pri bakalárskej práci sa mi to naozaj podarilo. Bola to veľmi zaujímavá skúsenosť, a dokonca bola moja práca publikovaná aj v odbornom časopise, čo ma veľmi potešilo. Bol som na seba hrdý, že som to dokázal urobiť kvalitne a verím, že tieto skúsenosti môžu byť v budúcnosti užitočné.
Spomínali ste obdobie pandémie, ktoré znížilo vašu aktivitu v hudobnej sfére. Bolo práve aj toto obdobie, ktoré vás motivovalo začať študovať?
Áno, presne tak. V tom období, keď bola situácia veľmi neistá a hudobná sféra fungovala menej intenzívne, som si uvedomil, že je vhodný čas venovať sa niečomu novému. Rozhodol som sa štúdium brať oveľa vážnejšie a sústrediť naň svoju energiu. Bolo to obdobie, kedy každý musel zvážiť, čo ďalej, a pre mňa sa štúdium stalo veľmi rozumným riešením, ako neostať stáť na mieste a posunúť sa dopredu.
Okrem osobného rastu som si povedal, že poznatky, ktoré získam, môžem neskôr využiť aj pri mojej veteránskej aktivite. Celkovo to bola skúsenosť, ktorá mi umožnila produktívne vyplniť obdobie neistoty a zároveň sa pripraviť na nové projekty.
Aké rady by ste dali ľuďom, ktorí sa chcú vrátiť k štúdiu v neskoršom veku, napriek vybudovanej kariére, rodine alebo iným záväzkom?
Ak niekto túži po „duchovnom omladení“, štúdium môže byť skvelou cestou. Vrátiť sa do školských lavíc znamená spojiť to, čo sme robili v mladosti, s tým, čo nás naučil život. Aj keď už nemáme dvadsať, mladí ľudia nám môžu byť obrovskou inšpiráciou, ich energia, húževnatosť a chuť učiť sa nás motivujú prekonať vlastné obavy a povedať si: „Tak to zvládnem aj ja.“
Učiť sa v zrelom veku znamená nielen získavať nové poznatky, ale aj rásť po duchovnej stránke. Otvára to myseľ, učí prijímať nové veci a dokončiť to, do čoho sme sa pustili, aj napriek pochybnostiam.
Mladšia generácia síce žije v inom svete plnom technológií a internetu, no práve to nám rozširuje obzory. Ich odhodlanie a zvedavosť sú rovnaké, ako sme mali my. Ich nasadenie je inšpirujúce a motivuje nás objavovať nové veci a prehlbovať vlastné vedomosti. Vďaka tomu si uvedomujeme, že stále existuje množstvo fascinujúcich vecí, ktoré môžeme spoznať.
