Alena Rapčan Štrompová otvorene hovorí o výzvach v školstve, mediálnej výchove, ale aj o tom, prečo je pre ňu najväčším úspechom každý žiak, ktorý nájde svoju silu a talent.
Alena Rapčan Štrompová (40) je učiteľka slovenčiny a mediálnej výchovy na základnej škole v Košiciach. Tento rok získala ocenenie Učiteľská osobnosť za rok 2024. Vo svojej práci sa venuje rozvoju kritického myslenia a mediálnej gramotnosti, pričom žiakov učí nielen prijímať, ale aj aktívne tvoriť obsah a zodpovedne pracovať s informáciami.
V rozhovore pre Refresher prezradila, aké bolo začínať v školstve bez pedagogického vzdelania, čo ju priviedlo od médií k učiteľstvu a kto ju inšpiroval na jej pedagogickej ceste. Hovorí aj o tom, prečo je prvý rok pre učiteľov najťažší, ako sa dá študentov učiť odhaľovať dezinformácie a prečo podľa nej morálne nedocenenie bolí viac než nízke platy.
- Ako sa z mediálneho prostredia dostala k učiteľstvu a čo ju na tejto ceste najviac ovplyvnilo.
- Prečo považuje mediálnu výchovu za kľúčovú a akým spôsobom ju učí na základnej škole.
- Čo podľa nej musia dnešní žiaci ovládať, aby dokázali odolávať dezinformáciám a manipulácii.
- Ako vyzerajú hodiny mediálnej výchovy v praxi.
- Čo odkázala mladým učiteľom, ktorí práve začínajú.
- Čo hovorí na finančné ohodnotenie a status učiteľov na Slovensku.
Začal sa nový školský rok, ako to zatiaľ zvládate?
Začiatok nového školského roka je naozaj náročný. Je toho veľa a všetko sa deje veľmi rýchlo a dynamicky. Stále sa pracuje na rozvrhoch a už mi prichádzajú aj prvé študentky z vysokej školy na prax, takže som opäť v kontakte s akademickým svetom. Myslím si však, že to k tomu patrí a treba to jednoducho zvládnuť. Pre nás, starších učiteľov, ktorí už niekoľko začiatkov školských rokov zažili, sú tieto nároky znesiteľnejšie. Aj keď únava sa, samozrejme, dostaví. Najťažšie je pre mňa pravidelné vstávanie, ale nevadí, patrí to k mojej práci.
Vaša cesta viedla z médií k pedagogike. Prečo ste sa rozhodli urobiť takýto krok?
S mediálnym prostredím som sa stretla už ako stredoškoláčka, keď som prispievala do študentskej prílohy jedného denníka. Neskôr som písala recenzie pre magazíny, a tak som sa pohybovala v printových médiách. Urobila som si kurz mediálnej výchovy a stala som sa jednou z desiatich lektoriek. Vtedy som si uvedomila, že zručnosti a skúsenosti, ktoré som v médiách získala, by mohli pomôcť aj študentom.
Povedala som si, že by som ich mohla preniesť aj do školstva. Postupne som založila krúžok mediálnej výchovy v centre voľného času a neskôr som navrhla tento predmet aj riaditeľke našej základnej školy. Vstúpila som do školy ako nekvalifikovaná učiteľka slovenčiny a lektorka mediálnej výchovy. Popri práci som si doplnila pedagogické štúdium a uvedomila som si, že svet školstva ma očaril.
Pociťovali ste trému pred študentmi, keďže ste nemali pedagogickú kvalifikáciu?
Určite áno, pretože som nemala didaktické vzdelanie, ale čerpala som zo svojich skúseností z táborov. Vyrastala som v táboroch – najprv ako dieťa, neskôr ako vedúca. Som veľmi vďačná, že som didaktiku začala študovať hneď po nástupe do školstva, pretože som tak mohla prepájať teoretické vedomosti s praktickými skúsenosťami. Samozrejme, boli to výzvy, každá mladá učiteľka sa prvý rok poriadne zapotí. Hľadáte si svoj spôsob komunikácie s mladými ľuďmi a rodičmi, snažíte sa nájsť rovnováhu v tomto náročnom prostredí.
Inšpiroval vás počas štúdia niekto, kto vás nasmeroval k učiteľstvu?
Počas môjho doplňujúceho pedagogického štúdia som sa stretla s docentkou Hajdučekovou z Filozofickej fakulty v Košiciach. Máme veľmi hlboký profesionálny aj súkromný vzťah. Ona ma podnietila k tomu, ako vyučovať literatúru a interpretovať texty so študentmi, a ako ich priviesť k záujmu o čítanie. Bola mojou múzou a vďaka nej som v školstve.
Čo považujete pri výchove študentov v mediálnej oblasti za najdôležitejšie? Je dôležité si uvedomiť, že škola je výchovno-vzdelávacia inštitúcia a my študentov sprevádzame na ceste životom. V tomto rozpoltenom svete, kde čelíme mnohým globálnym výzvam, je dôležité, aby sa deti vedeli postaviť k informáciám kriticky. Mali by byť ochotné vnímať aj iné názory, nehodiť ich hneď za hlavu, a overovať si zdroje. To je podľa mňa ten strop, s ktorým by mali absolventi opúšťať strednú, a hlavne vysokú školu.
Aké metódy používate na rozvíjanie kritického myslenia žiakov?
Kritické myslenie nie je len o prehodnocovaní informácií, ale aj o vnímaní a komunikácií. Tento proces rozvíjame rôznymi metódami, od komunikačných až po zážitkové. U nás sú žiaci aj producentmi mediálneho obsahu, čo je to prvé, čo som chcela do škôl priniesť. Keď niečo publikujú, musia si uvedomiť, že to, čo uverejnia, musí byť overené. Naši žiaci už vedia, že nemôžu šíriť polopravdy či klamstvá, a musia si dávať pozor. Je to praktické vyučovanie a konkrétna práca s informáciami.
Ako vyzerá hodina mediálnej výchovy a čo sa na nej robí?
Žiaci sú u nás producentmi mediálneho obsahu, nie len prijímateľmi. Na hodine si spoločne určíme témy, ktoré si najprv spoločne prediskutujeme. Žiaci potom zbierajú informácie, a my im zadáme, čo má byť výsledkom ich práce – či už anketa, reportáž alebo iný formát. Pri anketách idú priamo do terénu, kde sa pýtajú dospelých.
Musia sa naučiť osloviť respondenta, vysvetliť mu, o čo ide, a slušne prijať aj odmietnutie. Neskôr spracovávajú odpovede a diskutujú o nich. Učia sa tiež zostať objektívni a prijímať aj názory, ktoré sa im nepáčia. Je to aktívne učenie, pri ktorom ich sprevádzam, ale oni si sami rozvíjajú komunikačné zručnosti, kreatívne myslenie a kritický pohľad.
Ako sa dá efektívne vyučovať mediálna gramotnosť v dobe, keď sú sociálne médiá neoddeliteľnou súčasťou života mladých ľudí? Je dôležité k ich názorom pristupovať s rešpektom a neodsudzovať ich. Pýtam sa ich, prečo trávia toľko času online, čo im to prináša. V triede tak vzniká diskusia, kde sa stretávajú rôzne názory – od tých, ktorí sociálne siete odmietajú, až po tých, ktorí si bez nich nevedia predstaviť život. Mojou jedinou cestou je rešpektujúca komunikácia. Čím vyššie v ročníkoch, tým viac sa stretávame s náročnými témami ako „bro culture“ a mizogýnia, ktoré sa prenášajú aj do školy. Je dôležité, aby boli pripravení čeliť týmto vplyvom.
Máte nejaký príklad, keď sa vám podarilo so žiakmi odhaliť dezinformáciu?
Skôr ako by sme odhaľovali dezinformácie, žiaci na základnej škole prichádzajú s otázkami a názormi, ktoré počuli doma. Oni sú vo fáze zisťovania a porovnávania. Dôležitou témou bol napríklad COVID a konflikt na Ukrajine. Musím však spomenúť jeden prípad, keď žiak spochybňoval dejiny pri návšteve Osvienčimu.
S celou triedou sme sa snažili overiť všetky zdroje a argumenty. Zistili sme, že dejiny sa stali, a hoci žiak svoj názor nezmenil, nepodarilo sa mu ovplyvniť spolužiakov. Už to považujem za malé víťazstvo. Riešime aj menej závažné mýty, ako napríklad, že žijeme vo virtuálnej realite alebo že Michael Jackson žije.
Pokračuje mediálna výchova aj na stredných školách?
Pokiaľ viem, ale môžem sa mýliť mediálna výchova nie je na stredných školách samostatným predmetom. Mala by byť súčasťou iných predmetov ako prierezová téma, no miera jej začleňovania do vyučovania je rôznorodá. To považujem za škodu, pretože v tomto veku sa mladí dospelí formujú najviac. Kritické myslenie by sa malo rozvíjať systematicky, lebo len tak dokáže mať skutočný dopad.
Ako vnímate postavenie učiteľov na Slovensku v porovnaní so zahraničím, kde sú učitelia považovaní za „intelektuálnu elitu národa?“ Odrádzalo vás to pri vstupe do pedagogiky?
Na začiatku ma možno odrádzalo, keď som si uvedomila, že je to práca, ktorú si beriem domov. Ako učitelia profilových predmetov, napríklad slovenčiny alebo matematiky, si často berieme prácu domov, pretože potrebujeme tiché prostredie na opravu písomiek a prípravu.
Čo ma ale mrzí ešte viac, je rozpačitý status učiteľa v spoločnosti, ktorý nie je dostatočne vysoký. Pritom budúcnosť našej spoločnosti stojí na vzdelaných a kultivovaných mladých ľuďoch. Ak by sme si toto uvedomili a brali učiteľov ako intelektuálnu elitu národa, akou by mohli byť, ich status by bol naozaj vysoký. Učitelia majú obrovský vplyv na deti, často sú ich vzormi pri výbere ich profesijného smerovania, budovania názorov či hodnôt.
Aký je váš názor na stav školstva na Slovensku?
Verím, že školstvo je na dobrej ceste. S nástupom kurikulárnej reformy sa otvára veľká príležitosť na zmenu. Reforma sa zameriava na aktívne učenie sa, kde je dôraz na vzájomne sa prepájanie vedomostí a spôsobilostí a dokážu vedome usmerňovať svoj proces učenia sa. Na prvom mieste je však bezpečné a inkluzívne prostredie v triedach a podpora duševného zdravia.
Treba začať od základných škôl, čo sa aj deje. Verím, že táto reforma je odpoveďou na to, čo nás v budúcnosti čaká. Dúfam, že sa dostane aj na stredné školy, pretože systematické rozvíjanie kritického myslenia je tam rovnako dôležité.
Ako ste spokojná s finančným ohodnotením a celkovým nastavením systému pre učiteľov?
Je to citlivá otázka. Každý mladý človek má prirodzené životné potreby, potrebuje si zabezpečiť bývanie a rodinu, a viem, že v súčasnosti je to pre mladých učiteľov veľmi náročné. Každý by sa potešil vyššiemu finančnému ohodnoteniu, nie kvôli nejakému vysokému štandardu, ale aby si mohol zabezpečiť základné potreby a žiť štandardný a spokojný život bez stresu.
Viac ako finančné nedocenenie ma však mrzí to morálne. Sú to dve veci, ktoré si zaslúžia podporu: jedna je zabezpečenie života a druhá je docenenie od spoločnosti. Učiteľom ide o dobro detí, o ich osobnostný rast a o dobro celej spoločnosti.
Aké sú vaše plány do budúcna? Aké témy by ste chceli rozvíjať v rámci svojej pedagogickej činnosti?
Momentálne moje sily rozdeľujem medzi rôzne aktivity, ktoré mi prinieslo ocenenie a povinnosti v škole. Vediem niektoré workshopy, vystúpim na konferenciách, stretávam sa s kolegami - učiteľmi a veľmi ma to napĺňa. A pokračujú aj mediálne povinnosti. Veľa vystupujem na konferenciách a mám aj iné mediálne povinnosti. Veľmi ma však baví komunikovať s dospelými, najmä s kolegami, a venovať sa vzdelávaniu dospelých.
Mojím najväčším snom je, aby sa mediálna výchova učila v čo najviac školách na Slovensku, ideálne už od prvého ročníka. Chcem, aby sa rozvíjanie kritického myslenia stalo systematickou súčasťou vyučovania. Musíme si uvedomiť, aké je to dôležité, a nájsť tomu priestor aj metódy.
A čo pre vás znamená ocenenie Učiteľská osobnosť roka 2024?
V prvom rade je to obrovská radosť. Je to mimoriadne ocenenie, za ktoré som vďačná, no zároveň cítim pokoru. Je to vyjadrenie dôvery a uznania od odbornej poroty. Vnímam to aj ako príležitosť hovoriť o dôležitých témach, ako je vzdelávanie na Slovensku, a aspoň trošku prispieť k zvýšeniu statusu učiteľov.
Aký z momentov vo svojej pedagogickej kariére považujete za najväčší úspech?
Hoci je ocenenie veľkým úspechom, za najväčší úspech považujem každý jeden deň v škole, keď sa niečo podarí v triede. Úspechom je pre mňa každý žiak, ktorý nájde svoju silu a talent, najmä ak pochádza z marginalizovanej alebo sociálne slabšej skupiny. Práve to ma ženie vpred.
Čo by ste odkázali mladým učiteľom, ktorí práve začínajú svoju kariéru?
Každý, kto má úprimný záujem učiť, je už vnútorne motivovaný a vie, prečo to robí. Nechcem klamať, že to bude hneď jednoduché. Ja hovorím, že prvý rok je najťažší a treba vydržať. No je to jedinečné povolanie, v ktorom človek neustále osobnostne rastie spolu so svojimi žiakmi.
Neexistuje iná práca, kde by ste sa takto rozvíjali celý život. Som presvedčená, že napriek výzvam, ako sú nízke ohodnotenie či náročné podmienky, mladí učitelia idú do toho s odhodlaním, pretože ich ženie to vyššie dobro, to poslanie, ktorým je formovanie mladých ľudí.
Prečítaj si aj tieto články:
