V rozhovore prezrádza, ako vzniklo Vedecké okienko, aké výzvy zažil na začiatku učiteľstva a prečo je preňho chémia dobrodružstvom.
Ivan Gábriš v sebe spája nadšenie pedagóga, zvedavosť vedca a hravosť popularizátora vedy. Je autorom úspešného projektu Vedecké okienko, finalista ocenenia Učiteľská osobnosť Slovenska, spolupracovník STVR v programe Superveda a držiteľ prestížneho titulu Forbes 30 pod 30. Jeho cieľom je ukázať, že chémia nemusí byť strašiakom, ale môže sa stať fascinujúcim dobrodružstvom. V rozhovore hovorí o svojich začiatkoch, učiteľských skúsenostiach, o popularizácii vedy aj o plánoch do budúcnosti.
- Čo ho doviedlo k chémii a neskôr k učiteľstvu.
- Aké boli jeho prvé hodiny počas praxe v škole.
- Ako vznikol projekt Vedecké okienko.
- Ako vníma školstvo na Slovensku a čo hovorí na odliv mozgov do zahraničia.
- Aké plány má do budúcnosti s projektom Vedecké okienko.
- Ako sa snaží podporovať pedagógov prostredníctvom kvalitných vzdelávacích materiálov.
Spomínate si na konkrétny moment, keď ste si uvedomili, že vás fascinujú prírodné javy?
Vzťah k prírode a outdoorovým aktivitám sa u mňa vyvinul už v mladom veku, tak od desiatich rokov. Bol som vtedy aktívnym skautom, čo ma veľmi vyformovalo.
Mali ste doma možnosť experimentovať – napríklad prvé „chemické pokusy v kuchyni?“
Našťastie, doma som žiadne chemické pokusy nerobil, rodičia môžu byť radi, že im v kuchyni nič nevybuchlo. Explodujem až teraz, v laboratóriu a pri videách.
Prečo ste sa rozhodli ísť práve cestou chémie? Bolo toto rozhodnutie pre vás jasné od začiatku, alebo ste zvažovali aj iné smery?
Skúšal som aj programovanie – jeden semester som študoval na informatickej fakulte, ale tam som dlho nevydržal. Potom som mal plány ísť na medicínu a práve pri prípravách na prijímačky som sa začal viac venovať biológii a chémii. Zrazu som zistil, že všetko do seba zapadá a dáva to zmysel. Vtedy som objavil, aké je to celé čarovné.
Počas štúdia vás určite ovplyvnili učitelia či spolužiaci. Bol medzi nimi niekto, kto vás inšpiroval najviac?
No práveže ten kameň úrazu spočíva v tom, že som chémiu skutočne zažil na vysokej škole – všetky tie labáky a experimentovanie. Práve preto som sa rozhodol pre učiteľstvo, chcel som túto skúsenosť ukázať študentom. V škole som totiž veľa praktickej výuky nezažil a veľa vecí som objavoval sám. Počas štúdia chémie som sa rozhodol, že chcem svoje skúsenosti posúvať ďalej a zároveň sa stať učiteľom.
Čelili ste počas štúdia nejakým výzvam alebo pochybnostiam, ktoré vás preverili, či je to pre vás správna cesta?
Samozrejme, že áno, tých skúšok bolo veľmi veľa, ale asi najväčšia, na ktorú si spomínam, boli prvé hodiny, ktoré som mal viesť ako učiteľ počas praxe na škole. Bolo to až po niekoľkých rokoch štúdia a keď som sa tam postavil, uvedomil som si, že nič nejde podľa mojich starostlivo pripravených plánov. Mal som všetko naplánované skoro od prvej vety až po poslednú, ale keď som stál pred triedou, úplne som zamrzol a celý plán sa mi rozpadol. Bola to taká prvá skúsenosť – také „bojisko“, kde som si to všetko vyskúšal.
Pamätáte si na svoj úplne prvý deň ako učiteľ? Aký bol pocit stáť pred triedou?
Moja prvá hodina nebola o nič jednoduchšia ako tie počas praxe, pretože som začínal učiť na bilingválnom gymnáziu, takže som mal všetko pripravené v angličtine. Stres bol teda oveľa väčší a myslel som si, že sa viac bojím ja študentov, než oni mňa. Postupne sa to však utriaslo, ale trvalo to niekoľko mesiacov, kým som si zvykol stáť pred ľuďmi a rozprávať. Pretože keby som mlčal ja, tak by bola celá trieda ticho.
Vaši študenti s vami zažívajú netradičné hodiny – od experimentov až po odpaľovanie rakiet. Skúšali ste niečo z toho už v úplných začiatkoch?
Ono to prišlo až postupne. Ten úplne prvý polrok som si to potreboval nejako upratať, uchopiť a cítiť sa príjemne vo svojej roli, aby som si mohol dovoliť robiť niečo navyše. Postupne začali prichádzať nápady na rôzne experimenty, ktorými som chcel oživiť výuku a priblížiť ju žiakom. Prírodovedné predmety totiž nepatria medzi najobľúbenejšie, ale práve tam sa dá najviac prakticky ukazovať. Rozhodol som sa teda prejsť z prostého výkladu na zážitkovú formu učenia.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Vidíte, že vaše pokusy a experimenty majú pozitívny vplyv na výsledky a prístup študentov k učeniu?
Určite sa to prejavilo nielen vo výsledkoch, ale hlavne v záujme o predmet. Študenti vedeli, čo ich čaká, a experimenty im veľmi pekne priblížili realitu aj teóriu, ktorá s ňou súvisí. Pre mňa zároveň slúžili ako také mentálne záložky, nemuseli sme sa odkazovať na to, čo sme preberali pred tromi týždňami, stačilo spomenúť konkrétny experiment.
Bola nejaká situácia, keď ste si povedali: „Áno, toto je práca, ktorú chcem robiť celý život“?
Určite. Je to práca, ktorá ma napĺňa a veľmi baví. Už teraz hovorím, že učiteľstvo je moje hobby. Do práce chodím rád a vždy sa na ňu teším. Po tých prvých rokoch, keď som odchádzal z hodín s obavami, či som to zvládol, či som bol dostatočne dobrý a či si študenti niečo odniesli, sa tento pocit postupne vytratil. Teraz sa do tried vraciam s radosťou.
Ako vnímate postavenie učiteľov na Slovensku v porovnaní so zahraničím, kde sú pedagógovia považovaní za „intelektuálnu elitu národa“?
Učiteľská profesia mala kedysi, keď som chodil do školy, trochu vyšší spoločenský status. Dnes však existuje množstvo systémových problémov a výziev. Stačilo by pritom pochopiť základnú vec: učiteľ, vedenie školy a rodičia by mali ťahať za jedno lano a vzájomne si nepokladať polená pod nohy.
Rovnako je dôležité, aby rodičia rešpektovali rozhodnutia učiteľa a chápali, že nie je potrebné, aby mal každý študent vo všetkom jednotky. Dôležité je, aby sa dieťa našlo v niečom, čo ho baví. Nikto nie je dokonalý a nemôže byť vo všetkom stopercentný.
Jednou z najväčších výziev preto zostáva komunikácia s rodičmi a uzatváranie známok. Často sa stáva, že rozhodnutie učiteľa je spochybňované, hoci v minulosti slovo učiteľa platilo a bralo sa ako podložený fakt. Dnes je potrebné takéto rozhodnutia vysvetľovať a obhajovať.
Kedy ste sa rozhodli založiť Vedecké okienko? Pamätáte si ten moment?
Rozhodol som sa už v lete predtým, než som začal učiť, že skúsim nájsť spôsob, ako čo najviac zaujať študentov. Hľadal som na internete aj v učebniciach rôzne pokusy, ktoré by som s nimi mohol robiť, aby som od začiatku nastavil latku vyššie. Zistil som však, že väčšina experimentov bola len amatérsky nafotená alebo natočená priamo na hodine, často žiakmi či učiteľmi, a vôbec to nemalo kvalitu, akú by som potreboval. Navyše pri nich chýbal presný opis – čo je k nim potrebné, aký jav sledujeme, kam ho zaradiť alebo aký je presný postup, aby sa dali zopakovať.
Vtedy som sa rozhodol, že začnem takéto experimenty natáčať sám. Tie prvé, samozrejme, neboli ideálne, väčšinou išlo len o jednoduché farebné zmeny či základné pokusy. Robil som to ešte počas vysokej školy, keď sme mali predmet venovaný stredoškolským experimentom. Mal som už vtedy v mobile veľa videí, ani som netušil, že ich raz budem používať. Keď som si ich neskôr prezeral, rozhodol som sa, že ich začnem zdieľať a ukazovať.
Aké bolo vaše prvé video pre Vedecké okienko a čo bolo pri jeho tvorbe najväčšou výzvou?
Moje úplne prvé video, ktoré malo aj ohlas, bolo o výrobe „skákalky“ – robili sme ju z borosilikátového skla a liehu. Na konci videa sme si ju dokonca so spolužiakmi hádzali, čo mu dodalo taký odľahčený rozmer.
Najväčšou výzvou pri natáčaní týchto videí, a to platí dodnes, je nájsť rovnováhu medzi odbornosťou a zábavnosťou. Chcem, aby to malo vedeckú hodnotu, aby som používal správne výrazy a neznevažoval samotný experiment, no zároveň to musí zaujať širšie publikum. Preto si veľmi strážim slovník, snažím sa video zmestiť do jednej minúty a spraviť ho prístupné aj pre bežných ľudí. Samozrejme, nie vždy sa tam dá dostať všetko, čo by som chcel.
Spomínate si na svoje prvé chemické predstavenia pre verejnosť? Boli ste nervózny, alebo vás to od začiatku napĺňalo?
Začiatky pri práci na experimentoch boli náročné, ale po každom období intenzívnej práce sa nadšenie vždy vrátilo. Áno, keď som experimentoval, pred študentami som bol nervózny, no väčšinu pokusov som si vopred skúšal pár dní pred vyučovaním, aby som odstránil všetky nedostatky a pripravil ich aj na natáčanie a zverejnenie na sociálnych sieťach.
Tie prvé roky videá, ktoré som robil, boli úzko prepojené s mojimi hodinami – študenti pokusy skúšali priamo na vyučovaní, takže nešlo o niečo úplne odtrhnuté od osnov. Pokus, ktorý sme robili alebo budeme robiť o tri týždne, bol väčšinou už natočený a často aj zverejnený. Tento spôsob práce mi zároveň umožnil pripravovať materiály s vedomím, že ich môžem zdieľať online, čo bolo súčasťou mojej motivácie zostať pri experimentoch a laboratórnej práci.
Máte pocit, že medzi učiteľmi je výrazný rozdiel? Medzi tými motivovanými, ktorí pre študentov robia maximum, a tými, ktorí prácu berú skôr rutinne?
Záleží, samozrejme, od konkrétneho učiteľa, ale začať sa dá malými krokmi. Treba sa stretnúť s pedagógom aj mimo problémových situácií, napríklad počas konzultačných hodín. Nielen keď treba niečo vysvetliť alebo opraviť, ale aj pre pochopenie, ako učí a prečo pracuje určitým spôsobom.
To je prvý krok k tomu, aby rodičia alebo študenti lepšie vnímali prácu učiteľa. Je však dôležité nezabúdať ani na pohľad samotného pedagóga – obojstranné počúvanie je kľúčové.
Vedecké okienko dnes oslovuje tisíce študentov – na TikToku máte vyše 47-tisíc sledovateľov a na Instagrame takmer 45-tisíc. Čo pre vás znamená táto spätná väzba?
So spätnou väzbou sa stretávam pomerne často a väčšinou je veľmi pozitívna. Najviac ma teší, keď počujem, že moje videá sa dostávajú priamo do škôl a pedagógovia ich využívajú na hodinách, či už ako motivačný úvod, alebo dokonca podľa nich učia. Zámerne ich strihám do jednej minúty, aby učiteľom nezabrali veľa času, ale aby zároveň dokázali ukázať niečo zaujímavé a naviazali to na konkrétnu rovnicu či jav.
Druhá stránka spätnej väzby prichádza, keď chodím na podujatia alebo medzi verejnosť. Ľudia mi hovoria, že ich videá bavia, že im pomohli znovuobjaviť vzťah k chémii alebo si po rokoch osviežili školské spomienky. A úprimne, pre mňa je stále až absurdne nepochopiteľné, keď za mnou niekto príde s tým, že ma pozná z videí, alebo keď sa dokonca chce so mnou odfotiť. To stále ešte spracovávam.
Ste finalista ocenenia Učiteľská osobnosť Slovenska, autor knihy Vedecké okienko a spolupracujete aj s STVR v programe Superveda. Ktorý z týchto úspechov bol pre vás osobne najväčším zadosťučinením?
No ak mám povedať, ktorý úspech bol pre mňa najväčším zadosťučinením, určite to bolo zaradenie do rebríčka Forbes 30 pod 30. Priznám sa, že som o tom sníval už dlhodobo, ten rebríček som sledoval roky, pretože sa tam dostávajú ľudia, ktorí už niečo reálne dokázali a prinášajú spoločnosti hodnotu.
Fascinovalo ma, že sa v ňom objavujú nielen športovci či umelci, ale dávajú priestor aj vede a školstvu. Už od začiatku som sa smial, že raz tam chcem skončiť, a tento rok sa mi to skutočne splnilo. Bol to pre mňa obrovský šok, ale aj veľká česť – tým viac, že som si nebol istý, či tam niekedy predtým bol aj pedagóg.
Aké máte plány s Vedeckým okienkom do budúcnosti? Na čo sa môžu vaši študenti či fanúšikovia tešiť v najbližších rokoch?
Moje plány do budúcna sú viac sa zamerať na pedagógov a prinášať kvalitnejšie videá. Nechcem zostať len pri krátkych, minútových príspevkoch na sociálne siete, ale rád by som tvoril aj dlhšie formáty. Tie by podrobnejšie vysvetľovali teóriu, obsahovali presné postupy a čísla a slúžili tak ako plnohodnotný vzdelávací materiál. Mojím cieľom je priniesť učiteľom a študentom pridanú hodnotu – niečo, s čím dokážu pracovať ešte viac a čo im môže reálne pomôcť pri vyučovaní.
V súvislosti s „odlivom mozgov“, čo by sme podľa vás mali robiť, aby mladí vedci a talenty neodchádzali zo Slovenska, alebo aby sa po získaní skúseností vrátili späť?
V podstate, najlepší žiaci a najtalentovanejší ľudia, pokiaľ ide o výsledky, stále odchádzajú študovať do zahraničia. Viem to aj z mojej vlastnej skúsenosti, mojou prvou voľbou bolo štúdium v Česku, konkrétne v Brne. Ani som nerozmýšľal nad Slovenskom. Bolo to kvôli podmienkam na vysokých školách a ich vybaveniu.
Keď som prvýkrát prišiel na kampus v Brne, kde je lekárska a prírodovedecká fakulta, bola to láska na prvý pohľad. Hneď som vedel, že tam chcem zostať.
Čo s tým ale robiť? To je zložitá otázka. Prvá odpoveď, ktorá mi napadá, je nespochybňovať dôveryhodnosť vedcov vo verejnej diskusii. Je to podobné, ako keď rodičia spochybňujú učiteľov. Na Slovensku sa často stretávame s tým, že názory vedcov sú hneď odmietané. Preto si myslím, že je potrebný vzájomný rešpekt.
Keby ste mali jednu vetu, ktorou chcete inšpirovať mladých ľudí k vede, ako by znela?
Pre mňa je dôležité ukázať, že zvedavosť je prirodzená a že sa netreba báť pýtať sa. Ľudia sú od prírody zvedaví a aj ja sám, keď na niečo neviem odpovedať, beriem to ako príležitosť. S mojou vlastnou hravosťou a zvedavosťou sa snažím ísť si informácie dohľadať, preskúmať ich z overených zdrojov a naučiť sa niečo nové. A toto by som rád odovzdal aj študentom – aby ostali zvedaví, skúmali svet okolo seba a objavovali čaro prírody.
Prečítaj si aj tieto články:
