Šikana sa nekončí strednou školou a často prichádza od ľudí, od ktorých by si to nečakal.
Upozornenie: Keďže ide o veľmi citlivú tému, vystupuje respondentka v článku anonymne. Jej meno ale v redakcii poznáme.
Žuvačky vo vlasoch, posmešky pred celou triedou od vlastnej učiteľky či zákaz chodiť na obed v práci. Nikola zažívala šikanu pre svoju postavu od raného detstva až po dospelosť. Pre Refresher opísala svoj príbeh, apatiu vo vedení školy aj moment, keď si uvedomila svoju vlastnú hodnotu.
- V článku sa dozvieš, ako v takejto situácii postupovať – radí psychologička Mgr. Bc. Barbora Brzáková Krelová, ktorá pôsobí na platforme ksebe.sk.
- Kedy už ide o trestný čin a treba volať políciu? – to si prečítaš tu.
„Učitelia to brali ako detské hry“
S nepríjemnými narážkami na jej postavu sa Nikola stretávala už od materskej školy. Bola iná než ostatné deti a stala sa terčom posmeškov a vyčleňovania z kolektívu. Postupne však detské narážky prerástli do agresívnejšieho správania.
„Brali mi ceruzky, lámali pastelky a dávali mi žuvačky do vlasov. Na základnej škole to však učitelia brali skôr ako detské hry a tí, ktorých sa to týkalo, dostali len ústne pokarhanie,“ spomína Nikola.
Namiesto pocitu bezpečia sa tak už od detstva učila, že jej odlišnosť je dôvodom, prečo jej druhí ubližujú. Situáciu sa snažila zachrániť jej mama, no konfrontácia v škole situáciu paradoxne ešte zhoršila.
„Mamina bola v škole a bavila sa s učiteľkou aj s deťmi, ale nepadlo to na úrodnú pôdu. Skôr sa to obrátilo proti mne a deti si ma doberali ešte viac. V 90. rokoch bola téma šikany na Slovensku tabu. Vtedy sa to len povedalo a ostalo to neriešené. Cítila som sa hrozne, nechcela som chodiť do školy a bývala som často doma. Bol to môj jediný únik, keďže mama nemala dosah na riešenie a učitelia to vyriešiť nedokázali.“
Ponižovanie pred celou triedou od učiteľky
Ešte väčší šok prišiel na strednej škole. Zatiaľ čo spolužiaci boli podľa jej slov voči nej „miernejší“, útočiť na ňu začala jej triedna učiteľka, ktorá bola zároveň telocvikárkou.
„Moja plnšia postava bola predmetom jej poznámok pred celou triedou. To, čo malo zostať medzi učiteľom a žiakom, sa stávalo verejnou záležitosťou. Namiesto autority sa stala ďalším človekom, pri ktorom som sa cítila menejcenná.“
Učiteľke nepomohlo dohovoriť ani zo strany matky. K vedeniu školy sa však prípad nedostal.
„Ani keď jej mama opäť dohovárala, nezabralo to na sto percent, už to bolo o povahe danej učiteľky. Vedenie školy sme však nekontaktovali – mama nebola typ na veľké riešenie problémov v štýle 'boom' a otec našu výchovu neriešil. Znova som sa jej teda snažila vyhýbať, bývala som často PN.“ Situácia zašla až tak ďaleko, že kvôli tlaku a poníženiu musela Nikola vyhľadať odbornú pomoc u psychológa.
V práci jej zakázali obed: „Je len pre tých, ktorí idú na sto percent“
Nikola verila, že dospelosť a pracovný svet prinesú zmenu a ľudia budú hodnotení podľa svojich schopností, nie podľa váhy či vzhľadu. Šikana sa však objavila znova, no tentoraz v podobe spochybňovania jej ľudskej hodnoty a pracovného výkonu zo strany nadriadeného na základe jej vzhľadu.
„Jednou zo situácií bolo, keď mi bolo zakázané ísť na obed s odôvodnením, že obed je pre tých, ktorí idú na sto percent – nie na osemdesiatpäť,“ opisuje mrazivú skúsenosť z práce.
Hoci išlo len o jednu vetu, pre Nikolu otvorila staré rany a pocit, že opäť nie je dostatočne dobrá a nezaslúži si to, čo ostatní.
„Nikdy nebol problém vo mne“
Roky spochybňovania zanechajú v človeku neviditeľné jazvy. Nikola si však po rokoch prežitých v toxických kolektívoch uvedomila kľúčovú vec – chyba nebola v nej.
„Každopádne sa takéto situácie riešia ťažko a hlavne zdĺhavo. Niekedy je jediným riešením odísť z toxického prostredia,“ hovorí Nikola s odstupom času.
Dnes sa učí dávať sama sebe to, čo jej iní odopierali: úctu, sebavedomie a vedomie, že jej hodnota nikdy nezávisela a nebude závisieť od čísla na váhe či veľkosti oblečenia.
Ako reagovať, keď je agresorom učiteľ?
Nikolin príbeh nie je ojedinelý. Mnohí ľudia sa stretávajú s podobnými situáciami, no málokto vie, ako reagovať. Psychologička Barbora Brzáková Krelová odporúča, aby dieťa pod tlakom nezostalo osamotené: „Rodič ho musí vypočuť, brať jeho pocity vážne a situáciu hneď riešiť cez vedenie školy či ďalšie orgány. Zároveň treba rozlišovať medzi prísnym pedagógom a človekom, ktorý dieťa opakovane ponižuje či zosmiešňuje. Autorita učiteľa totiž nikdy nemá stavať na strachu a zahanbovaní pred celou triedou.“
Aké varovné signály si majú rodičia všímať?
„Deti málokedy povedia na rovinu: „Šikanujú ma.“ Svoju bolesť ukážu skôr zmenou správania,“ tvrdí psychologička.
- Fyzické prejavy: Ranné bolesti brucha či hlavy, odmietanie chodiť do školy, náhla strata vecí či poškodené oblečenie.
- Psychické prejavy: Uzavretosť, smutná nálada, podráždenosť alebo náhle zhoršenie známok.
Psychologička radí, aby rodičia namiesto krížového výsluchu vytvorili pre dieťa bezpečný priestor. Niekedy viac pomôže jedna pokojná veta, než množstvo priamych otázok: „Všímam si, že sa ti v poslednom čase nechce do školy. Ak sa tam deje niečo, čo ťa trápi, môžeš mi to povedať.“
Čo robiť, ak z toxického prostredia nemôžeš len tak odísť?
Psychologička tvrdí, že odísť môže byť niekedy dobrým riešením, ale nie je fér hovoriť o tom ako o jedinej možnosti. Človek často nemôže jednoducho zmeniť školu, dať výpoveď alebo opustiť prostredie zo dňa na deň – môže byť finančne, rodinne alebo inak viazaný.
V takom prípade je dôležité nezostávať na problém sám a hľadať spojencov. Môže ísť o rodiča, kolegu, nadriadeného, školského psychológa, odborníka alebo inú osobu, ktorá môže pomôcť situáciu pomenovať a riešiť.
Veľmi dôležité je aj zaznamenávať konkrétne situácie, pretože pri šikane sa často stáva, že človek začne pochybovať sám o sebe – či sa to naozaj stalo, či nepreháňa a či si to celé iba „nevzal príliš osobne.“ radí.
Čo ak vedenie školy problém nerieši?
Psychologička tvrdí, že ak škola problém dlhodobo bagatelizuje, neprijíma konkrétne kroky alebo sa situácia napriek opakovaným snahám nezlepšuje, rodičia by mali hľadať ďalšie možnosti riešenia a nenechať dieťa v situácii, v ktorej sa každý deň cíti ohrozené alebo ponižované: „Dieťa má právo na prostredie, v ktorom sa môže vzdelávať bez strachu“.
„Zmenu školy by som nevnímala ako prehru ani útek,“ hovorí psychologička. Ak sa ukáže, že prostredie dlhodobo nedokáže dieťa ochrániť a šikana vážne ovplyvňuje jeho psychické zdravie, sebahodnotu či každodenné fungovanie, môže byť podľa nej nový začiatok tou najzdravšou možnosťou.
Dôležité však podľa nej je, aby dieťa neodchádzalo s presvedčením, že ono bolo problémom – pretože zodpovednosť za šikanu vždy patrí tomu, kto ubližuje, a systému, ktorý nedokázal človeka ochrániť.
„Možno najväčšou ranou, ktorú šikana zanecháva, nie je samotná veta, posmech či jedno konkrétne poníženie. Často je to pocit, že nikto nevidel, čo sa deje, alebo že keď sme konečne prehovorili, nikto nám neveril,“ tvrdí psychologička a hovorí, že to môže byť pre človeka, ktorý šikanu zažíva, niekedy tým najdôležitejším práve skúsenosť, že tentoraz v tom nezostane sám.
Ako sa dá zbaviť pocitu „večnej obete“?
„V prvom rade by som sa snažila človeku pomôcť prestať vnímať seba ako problém,“ hovorí psychologička. To, že sa niekomu šikana opakovane stala, podľa nej neznamená, že si ju priťahuje alebo že je za správanie agresorov zodpovedný: „Predchádzajúce skúsenosti však môžu ovplyvniť to, ako veľmi si dovolíme brániť svoje hranice, ozvať sa alebo odísť zo situácie, ktorá nám ubližuje.“
V terapii preto psychológovia podľa Barbory Brzákovej Krelovej nepracujú iba so samotnou šikanou, ale aj s tým, čo v človeku zanechala – napríklad s pocitom menejcennosti, hanbou, presvedčením, že „musím vydržať,“ alebo strachom ozvať sa, aby som situáciu ešte nezhoršil. Cieľom podľa nej nie je vytvoriť z človeka niekoho, kto sa bude neustále brániť svetu, ale postupne mu vrátiť pocit vlastnej hodnoty a právo povedať: „Takto so mnou nikto nemôže zaobchádzať,“ uzatvára psychologička.
Kde hľadať pomoc, ak zažívaš šikanu?
Ak čelíš šikane v škole alebo v práci, nezostávaj v tom sám. Na Slovensku funguje viacero služieb, kde ti odborníci pomôžu anonymne a bezplatne:
IPčko.sk: Anonymná online poradňa pre ľudí. Napísať im môžeš cez chat na webe, e-mail alebo zavolať na bezplatnú Krízovú linku 0800 500 883.
Linka detskej istoty: Bezplatná telefónna linka na čísle 116 111, ktorá funguje 24/7 pre deti a mladých ľudí v akejkoľvek ťažkej situácii.
Linka dôvery Nezábudka: Bezplatná nonstop linka 0800 800 566, na ktorú sa môžeš obrátiť, ak šikana zasiahla tvoje duševné zdravie a potrebuješ rýchlu psychologickú podporu.
Inšpektorát práce / SNSĽP: Ak zažívaš šikanu, mobbing či bossing zo strany šéfa alebo kolegov v práci, obrátiť sa môžeš na Slovenské národné stredisko pre ľudské práva alebo Národný inšpektorát práce, ktorí ti poskytnú právnu pomoc.
