Ak ide o životy, povinnosťou je nezostať stáť. Slovensko však nestojí, cúva.
Sledovať LGBTI+ ľudí vo vysokých štátnych funkciách, ako zbabelo mlčia, pozerajú bokom alebo dokonca aktívne hlasujú za návrhy namierené proti vlastnej menšine, nie je len chladný politický kalkul. Je to neopísateľná, spaľujúca hanba.
Ako gej pri pohľade na nich nie som len nahnevaný, cítim hlboký odpor. Odpor voči niekomu, kto dostal do rúk verejnú moc, mikrofón a štátne výsady, no pri prvej skúške charakteru si vybral poslušné sklápanie hlavy. A to len preto, aby niekoho nepohoršil a zostal vo svojej výhodnej funkcii.
Živo si pamätám moment, keď mi večer 12. októbra 2022 na mobile zasvietila notifikácia, že sa v Bratislave na Zámockej ulici strieľalo. Na druhý deň ráno bolo všetko jasné. Útočník s nenávistným motívom zastrelil Juraja Vankuliča, Matúša Horvátha a zranil Radku Trokšiarovú. Napokon namieril zbraň proti sebe.
Je priam výsmechom obetiam, ak sa diskusia o nich opäť raz zredukuje na jednodňový festival dúhových srdiečok na sociálnych sieťach. Nie je dôležité, či 12. októbra pridáme na Instagram nápis „Nikdy nezabudneme“. Dôležité je to, čo robíme ostatných 364 dní v roku.
Spomienka počas jedného dňa síce uteší, no systémová ľahostajnosť po zvyšok času vraždí dôstojnosť. A ak sa bavíme o ľuďoch z LGBTI+ menšiny, bavme sa o menšine, nie o nejakom abstraktnom, uzavretom klube. Mnohí nemajú bezpečné zázemie ani podporujúce okolie – a práve preto potrebujú zastúpenie vo vysokej politike, ktoré má chrbtovú kosť.
Pohodlné alibi o „nepripravenej spoločnosti“
Kedykoľvek organizácie volajú po zrovnoprávnení a bezpečnosti, od štátu dostávajú stále tú istú odpoveď: slovenská spoločnosť nie je vraj na to pripravená. Kedy však bude pripravená? Čo závažnejšie a tragickejšie sa musí stať, ako smrť dvoch nevinných ľudí, ktorí sa „previnili“ len tým, že boli súčasťou menšiny?
Namiesto reálnej ochrany počúvame, že „kultúrno-etické otázky“ treba odložiť na vedľajšiu koľaj, lebo sú tu vždy „dôležitejšie témy“ – ekonomické, medzinárodné či typické „porazenie Fica“.
Slovensko v tejto téme nestojí, ale dlhodobo cúva. Výhovorky politikov priamo vytvárajú prostredie, v ktorom sa nedá dýchať. Dáta Agentúry Európskej únie pre základné práva (FRA) uvádzajú, že až 77 % LGBTI+ ľudí na Slovensku sa často alebo vždy vyhýba držaniu sa za ruky s partnerom či partnerkou na verejnosti. Len 12 % verí, že národná vláda efektívne bojuje proti predsudkom, a 36 % vníma, že intolerancia v krajine za posledné roky ešte vzrástla.
A keď si otvoríte rebríček organizácie ILGA-Europe, Slovensko sa krčí na skóre tolerancie 25 %. Tieto čísla nie sú nudné štatistiky. Sú nemilosrdným zrkadlom zlyhania štátu a mementom pre tých, ktorí majú v rukách reálne páky na zmenu.
Hanbite sa, zbabelci
Mieru vplyvu a možnosti meniť veci k lepšiemu nemá každý rovnakú. Nemôžeme žiadať hrdinstvo od mladého človeka na dedine, ktorý sa bojí vyjsť na ulicu. Nie každý musí byť aktivistom, strach je prirodzená ľudská emócia.
No ak niekto dosiahne na verejnú funkciu, disponuje mocou, čerpá výsady štátu a dostane k dispozícii pult, jeho ticho už nie je neutrálnym postojom. Je to vedomá voľba.
Preto ma poburuje sledovať queer politikov a funkcionárov, ktorí v súkromí žijú vlastnú inakosť, no tvária sa, že sa ich to netýka. Alebo v tom najodpornejšom prípade pre záchranu vlastných funkcií hlasujú za návrhy, ktoré ich vlastným ľuďom berú aj tie posledné zvyšky bezpečia, práv a ľudskej dôstojnosti. To nie je politický pragmatizmus. To nie je ani len sebeckosť. Je to bezhraničná zbabelosť.
Vedome ubližovať vlastným ľuďom z pozície moci, alebo sa len zbabelo pozerať do zeme, keď im ubližuje väčšina, je tým najhlbším zneuctením pamiatky Juraja Vankuliča a Matúša Horvátha.
