Kým mnohí bežní ľudia a mladá generácia nachádzajú odvahu hovoriť o inakosti, štát naďalej odmieta uznať zväzky osôb rovnakého pohlavia.
S kamarátom mali v pláne navštíviť Tepláreň, len niekoľko dní pred dohodnutým stretnutím však došlo na mieste k tragédii. Správa o streľbe na Zámockej zastihla vtedy 20-ročného geja Blažeja doma a na hodinu ho úplne paralyzovala. Nevedel pochopiť ani akceptovať, že by sa na Slovensku mohol odohrať podobný teroristický útok. Práve šok z nešťastia v ňom však prebudil nečakané odhodlanie.
„Aj v reakcii na tento ohavný čin som o pár dní mal verejný coming-out na Facebooku – povedal som si, že sa skončil čas skrývania sa. Že možno ak viac ľudí spozná vo svojom okolí queer ľudí, zabránime šíreniu ďalších predsudkov a nenávisti,“ spomína dnes 24-ročný Blažej s tým, že s odstupom času to hodnotí ako jedno zo svojich najlepších rozhodnutí.
Spoločnosť pomaly dospieva, štát zlyháva
Blažejov príbeh ilustruje jeden z dvoch rovnobežných trendov, ktoré štvorročný odstup od tragédie odhalil: na jednej strane stojí nová ľudská odvaha v bežnom živote, na druhej systémová ignorácia zo strany štátu.
Podľa majiteľa komunitnej platformy Tepláreň a zástupcu Iniciatívy Inakosť Romana Samotného vidno v bežnej spoločnosti postupné, hoci pomalé zmeny. Zvyšuje sa prijatie v rodinách, školách, pracovných aj cirkevných kolektívoch a čoraz viac ľudí žije otvorene.
Tento pozitívny trend sa však neodráža na vládnej a parlamentnej úrovni. Slovenské zákony vytvárajú dokonca horšiu situáciu, aká bola pred štyrmi rokmi, čoho dôkazom je aj nedávna novela ústavy, myslí si Samotný. Kým v parlamente síce pôsobia poslanci otvárajúci túto tému, reálne systémové zmeny a zrovnoprávnenie, ako napríklad manželstvá pre všetkých či dôstojná tranzícia, zostávajú nedosiahnuté.
Stopka priamo od Eštoka
Nulový posun na legislatívnej úrovni sa v praxi prejavuje aj v konkrétnych ľudských príbehoch. Viaceré slovenské páry sa dlhodobo snažia o to, aby im slovenské matriky oficiálne priznali manželstvá, ktoré legálne uzatvorili v zahraničí – napríklad v susednom Rakúsku.
Svoje práva sa týmto spôsobom snažia obhájiť aj Metod Špaček s partnerom Ivanom Novotným či Marián Žáry Kukelka s manželom. Napriek tomu, že ich zväzky sú v iných krajinách Európskej únie plnohodnotné, na Slovensku narážajú na neprekonateľný odpor úradov.
Nedávno im v ich úsilí prišla jasná odpoveď priamo z Ministerstva vnútra SR pod vedením Matúša Šutaja Eštoka. Rezort vnútra dvojici doručil oficiálny list, v ktorom uznanie ich rakúskeho manželstva na slovenskej matrike zamietol.
Bratislava je bublina, chýbajú queer priestory
Pohľad zvonka ponúka 27-ročný Daniele, učiteľ angličtiny z Talianska, ktorý sa do Bratislavy presťahoval pred dva a pol rokom. Anti-LGBTI propagandu vníma ako rastúci problém v oboch krajinách, pričom Taliansko sa podľa neho v posledných mesiacoch výrazne zhoršuje a čelí množstvu homofóbnych útokov aj vo veľkých mestách.
Svoju prvú spomienku na Slovensko ako člena LGBT menšiny si spája s nápisom „STOP LGBTI projektom“, ktorý videl zavesený na jednom z bratislavských mostov. V hlavnom meste sa však napriek tomu zatiaľ s otvorenou diskrimináciou nestretol.
„V Bratislave vnímam zvýšené povedomie o týchto témach a nikdy som tu nemal žiaden problém. Mám veľa slovenských známych a nemal som problém byť pred nimi otvorený. Nie som si však istý, či to tak bude vždy, preto si dávam pozor,“ opisuje Daniele.
Zároveň upozorňuje na priepastný rozdiel medzi hlavným mestom a zvyškom krajiny: „Mimo Bratislavy je tolerancia neporovnateľne nižšia. Stále mám pocit, že niektorí ľudia nemali dostatočný kontakt s queer ľuďmi a veľa o tom nevedia, pričom tu celkovo chýba aj viac queer priestorov.“
Stali sme sa obetnými baránkami
Situáciu s odstupom desaťročí kriticky hodnotí aj 63-ročný Miroslav, ktorý žije so svojím partnerom viac ako 30 rokov. Správa o streľbe v ňom vyvolala obrovský šok a zdesenie. Potešila ho však bezprostredná vlna solidarity, ktorú vnímal aj priamo v uliciach.
„Vrcholom pre mňa bolo, keď na spomienkovom zhromaždení na Námestí SNP odpovedal mladý otecko vedľa svojmu malému synovi: ‚Sme tu preto, lebo sa stalo niečo veľmi zlé a chceme dať najavo, že s tým nesúhlasíme,‘“ spomína Miroslav.
Koreň súčasnej napätej atmosféry však vidí v udalostiach spred desiatich rokov. „Zlom v spoločnosti oproti 90. rokom nastal v súvislosti s referendom o rodine v roku 2015, ktoré ani nebolo tak o rodine, ako skôr proti právam LGBTI+ menšiny. Potom sa tej témy chopili niektorí politici a tí sa teraz vezú na vlne šírenia nenávisti voči našej menšine. Stali sme sa obetnými baránkami modernej doby, sme pomaly zodpovední za všetko zlé, čo sa tu deje. Keby som bol mladý, uvažoval by som o odchode z tejto krajiny, aj keď ju mám rád,“ uzatvára Miroslav.
Komunitné centrum vzniklo aj bez pomoci štátu
Napriek nečinnosti štátnych orgánov, zamietavým stanoviskám rezortu vnútra a pretrvávajúcim útokom v online priestore sa menšine podarilo presadiť časť zo svojich požiadaviek vlastnými silami.
Jedným z kľúčových úspechov je otvorenie Komunitného centra In v Bratislave, ktoré vzniklo vďaka obrovskej dobrovoľníckej angažovanosti. Centrum poskytuje bezpečný priestor, podpornú komunitu, ale aj odbornú psychologickú, právnu a sociálnu pomoc.
Podľa Samotného je dnes v uliciach miest vidieť čoraz viac podnikov a iniciatív s dúhovou nálepkou, ktoré jasne komunikujú hodnoty úcty a rešpektu. Ukazuje sa tak, že kým štátne inštitúcie zaostávajú, samotná spoločnosť, mladá generácia a občianske iniciatívy si pocit bezpečia a vzájomnej podpory musia budovať samy.
