Za posledný týždeň som tú otázku dostala hádam 20-krát. Vždy ma trochu zaskočila. Ako bolo na Ukrajine? Pravdou je, že neviem. Necítim totiž nič.
Chodíte po pivnici, kde celá dedina strávila mesiac. Tristošesťdesiat ľudí bez čistej vody a vzduchu. Dych natlačených tiel kondenzoval, stekal po stenách, tvoril mláčky. Keď vraj 27 dní v kuse sedíte na stoličke, po tele vám začne odchádzať koža. Zistíte, že spať sa dá aj v stoji. Tak aspoň hovoria tí, ktorí to prežili.
Ste v podzemí, kde ľudia zošaleli a potom zomreli. Malé aj veľké deti sa tu pozerali na mŕtvoly, ktoré vojaci zakázali vyniesť. Veľvyslanec ukazuje prstom na špinavý plastový pohárik. „Toto bola kŕmna dávka pre dvoch ľudí na deň.“ Babka s dievčatkom na rukách mi hovorí, ako svoju dávku venovali malej. Ako sa volá? Hlások recituje: „Pol-Pol.“ „Polina,“ vysvetľuje babka. Polina dodnes odmieta teplé jedlo. Tak si v pivnici navykla. Kaša asi nebola veľmi teplá...
Ako bolo na Ukrajine?
Na týchto miestach necítim nič. Je to OK – v teréne sa novinár nerúca, nenakrútil by reportáž. Dostala som sa však do bodu, keď už nerevem ani v strižni. V posledných dňoch premýšľam prečo. Je to obranný mechanizmus? Je už tých smutných príbehov priveľa? Covid, politika, vojna, hoaxy... Asi som v istom bode vypla city, aby ma netrafil šľak. Asi to spravilo veľa ľudí.
Jediné, čo cítim, je hnev.
Je to zvláštne – pripomína to stroj času alebo živú hodinu dejepisu. Takéto príbehy som vídala akurát tak v učebniciach alebo vo filmoch o holokauste. Teraz ich počúvam od ľudí, ktorí stoja priamo predo mnou a prežili ich pred rokom. Židom aspoň nikto nehovoril, že ich prišli oslobodiť od fašistov.
„Nestrieľali priamo na nás. Strieľali nám pod nohy. Na našom strachu sa dobre zabávali,“ hovorí šesťdesiatnička Valentyna. Stojí v pivničnej kobke, kde si ľudia písali kalendár, aby mali pojem o dňoch. Na stenách sa striedajú detské obrázky s menami mŕtvych. Keď ich vraj nakoniec dovolili pochovať, na pohreb prišli vojaci a strieľali. Ľudia naskákali do masového hrobu k mŕtvolám, aby ich netrafila guľka.
Ako bolo na Ukrajine? Ako vždy.
Učím sa opäť po rusky. Je zvláštne učiť sa jazyk národa, ktorým ste začali za posledný rok tak prudko pohŕdať. Rusi si chceli vojnou získať rešpekt. Stojím vo farebnej školskej triede – tu si spravili základňu. Po zemi sa stále váľa ruský armádny proviant. Žiaden rešpekt necítim. Cítim odpor.
Kdekoľvek prídete, ľudia hovoria ten istý príbeh. Začínajú vždy nejakým dátumom – robia to mechanicky, ako by to mali vryté v pamäti. „28. februára k nám do dediny prišli Rusi, začali bombardovať, sedeli sme v pivnici.“ Líšia sa len detaily absurdity a krutosti.
„Prečo zbombardovali práve túto dedinu?“ pýtam sa policajného pridelenca. „Neviem.“ Pozerá na mňa, ako by som položila tú najhlúpejšiu otázku na svete. „Genocída? Systematické vyvražďovanie národa?“ odpovedá Slovák, ktorý je tu od začiatku vojny. Vraj už videl všetko.
Pridelenec však nerozpráva o hrôzach. Rozpráva o nenápadnom o výjave, ktorý mu dodnes zostal v hlave. Prechádzali zbombardovanou dedinou, prišli dokumentovať vojnové zločiny a nejaká babka tam pri ruinách svojho domu okopávala tulipány.
Tak je na Ukrajine. Bojujú ďalej.
Ostala ešte jedna vec, pri ktorej tajne revem. Je ňou dobro. Dojíma ma vďačnosť, nádej, záchrana a cit. Dojíma ma ľudskosť. Všetky tie veci, ktoré by cynik nazval gýčom. Lenže gýčom nemôže byť niečo, čo je v poslednom období tak veľmi vzácne.
