O bublinách sa toho popísalo veľa, vždy ako o veľkom probléme a vždy s takým čudným záverom, že je zodpovednosťou jednej zo strán barikády – tej mäkšej, miernejšej a rozumnejšej – tento jav riešiť a odstrániť. Podľa mňa je to zbytočné míňanie energie na nesprávnom mieste.

Po prvé, v interbublinovej debate niečo ako logika a fakty zriedka hrajú nejakú úlohu. Obraz toho, kto ako bublina sme a čo si myslíme, je pre našich názorových oponentov zväčša pevne definovanými tými najhoršími príkladmi, s ktorými sa náš názorový protivník stretol. Alebo sa o nich aspoň dopočul. Alebo si ich vymyslel.

Darmo budem voličovi Republiky či ĽSNS vysvetľovať, že ako bratislavský liberál nemusím byť nevyhnutne ultraľavičiar a marxista, neberiem drogy, nie som v skutočnosti homosexuál, či iný doplňsexuál venujúci sa bizarným sexuálnym praktikám.

Stačí, že každý kúsok tejto vety v minulosti dotyčnému štrajchol jeho vnímanie v súvislosti s liberalizmom v akomkoľvek kontexte, a teda to platí a dá sa to použiť. Mám sa mu pokúšať vysvetliť, že byť ľavičiar či queer človek nie je v normálnom svete nič negatívne? Ha! Celý čas mal pravdu!

Debata vyhratá, taktika zafungovala a bolo to oveľa jednoduchšie než priznať si, že on celý ten čas podporuje stranu sympatizujúcu s režimami, ktoré vyvražďovali (a na Ukrajine stále vyvražďujú) ľudí.

Funguje to aj pri oveľa nevinnejších debatách, napríklad o futbale. Som napríklad „fanúšik Liverpoolu“, takže som ufňukaný ublíženec, stále sa sťažujem na rozhodcov, a keď nie na rozhodcov, tak na trávnik, stále zo seba robím iba obeť, a ak debatujem s Angličanom, tak navyše nenávidím Britániu a monarchiu.

A aby som nebol ufňukaný a nerobil zo seba iba obeť, funguje to aj naopak, pretože ak je niekto veriaci konzervatívny homofób, tak je pre ten náš breh často automaticky latentný zaskriňovaný gej.

Ľudia preceňujú hádanie sa na internete, ešte viac dokazovanie opačnej strane, že jej argumentácia má logické nedostatky až protirečenia. A úplne najviac šancu, že názor druhej strany zmenia. Myslia si, že poukazovaním na logické fauly oponenta oslabia, no venujú mu pozornosť: jediné palivo, ktoré kedy potreboval.

Máme 4 mesiace do volieb a podľa mňa na práci oveľa dôležitejšie veci. Ak tak veríme vlastnému svetonázoru a jeho potenciálu zachrániť túto krajinu, miesto presviedčania tých najaktívnejších a najhlasnejších jedincov z opačného brehu môžeme radšej začať robiť niečo pozitívne a konštruktívne.

Niečo, čím si získame ľudí, ktorí sú dnes možno aj naklonení našim oponentom, no viac než nejaké nálepky extrémistického politického presvedčenia ich vystihuje nespokojnosť so stagnáciou našej krajiny, nespravodlivosťou a neschopnosťou kohokoľvek – ľavého či pravého – s tým niečo urobiť.

Inšpiráciou nám môžu byť posledné komunálne voľby v Bratislave. V nich práve tento prístup, ktorý nepripustil žiadne dymové clony zástupných kultúrnych pseudotém, drvivo vyhral, čoho výsledkom je už niekoľko rokov napredujúce mesto.