Elitárov nájdete v kaviarňach aj v kostoloch. Verte mi, stretla som ich všade dosť.
Svoje tínedžerské časy som strávila v kostole. Spievala som v zbore, chodila na modlitebné stretnutia, duchovné cvičenia, spovede a omše. Vieru som brala vážne, snažila som sa žiť podľa Desatora.
Bavilo ma analyzovať Bibliu, premýšľať o Bohu, hovoriť o ňom, hovoriť o láske. Jednou z tém, o ktorej sa tiež často debatovalo, bola pýcha. Nie celkom som rozumela, o čo ide. Nie celkom tomu rozumiem dodnes. Viem však, že jej opakom – a kresťanským ideálom – má byť pokora.
V praxi som s tým trochu zápasila. Vedela som pekne spievať, ale môžem to o sebe povedať? Som pyšná, ak chcem spievať sólo, hrať v divadle či moderovať gospelový festival? Pýcha je hriech. Je moja ambicióznosť pýcha? Môžem sa napríklad cítiť pekná? Môžem nesúhlasiť s autoritou? Každý prejav sebavedomia, názoru či talentu – vo všetkom som hľadala pýchu. Pokora bola pre mňa problematický koncept. Mala som ju za poníženie, mlčanie a súhlas, aj keď nesúhlasím.
Rozprávať mladým ľuďom (špeciálne ženám) o tom, že nemajú byť pyšní, je tenký ľad. Pýcha sa dá totiž ľahko pomýliť so sebaúctou – špeciálne v čase, keď človek hľadá svoje miesto vo svete. Riziká u mladých žien netreba detailne vysvetľovať.
Ktokoľvek by dnes o mne mohol povedať, že som pyšný človek. Možno by mal aj pravdu, možno pôjdem do pekla. Pôsobím sebavedome, neraz až arogantne, som priama, netreba si odo mňa názor pýtať dvakrát. No o jednu vec sa snažím – nebyť elitár.
Kedysi som verila, že ostatných treba obrátiť na vieru. Neveriacich som ľutovala – tak v dobrom, od srdiečka. Myslela som si, že viera a láska k Bohu dáva ľuďom väčšiu hĺbku, že ateisti sú vlastne plytkí – nečítajú Písmo sväté, nerozjímajú o duchovne, žijú v hriechu. Často som sa modlila za ich obrátenie. Bola som presvedčená, že viera je vyššia hodnota, jediná pravda, patent na dobro a zlo. Dnes to vidím inak. Dnes práve v tom vidím tú obávanú pýchu. Elitárstvo.
Elitárov nájdete v kaviarňach aj v kostoloch. Verte mi, stretla som ich všade dosť.
A teraz k podstate veci. Sebavedomie a sebahodnota nie je to isté. Často o tom premýšľam. Sebavedomie mi totiž nechýba, no napriek tomu sa niekedy cítim ako nula. Žiaden úspech nás sebaúctou nenaplní, často je len vedľajším produktom jej hľadania. Sebaúcta sa buduje inak. Tým, že sa prestaneme zhadzovať, stanovíme si hranice, zistíme, čo nám v živote prospieva, a začneme sa tým riadiť.
Prvým krokom je umlčať hlas, ktorý nám hovorí, že sme zlyhali – že nie sme pekní a schopní. Normálne ho zabiť. Tomuto hlasu totiž nie je nič dosť dobré. Môžete vyhrať Miss Universe, stať sa prezidentom, kozmonautom, milionárom, zabehnúť svetový rekord, vychovať osem krásnych detí, je to jedno. Je veľký rozdiel nahradiť ten hlas pochvalou a láskavosťou, pretože mám byť na čo pyšná. A vy tiež.
To, čo ma v kostole neučili, bola paradoxne láska – láska k sebe. „Miluj blížneho ako seba samého“ je dosť veľká blbosť, ak sebou vo vnútri pohŕdame. Ako vieme milovať iných, keď nie sme vo vnútri ok? Čo to bude za lásku?
