V tejto dobe každý tvrdí, čo uzná za vhodné, a pravdu má ten, kto ziape. Učíme sa s tým žiť verejne, no horšie je žiť s tým doma.
Človek z novinárskeho okolia mi nedávno porozprával príbeh o svojej tete. Teta prepadla konšpiráciám a uverila, že Elvis stále žije. Normálne žije a spieva. Ukazovala nejaké video z Las Vegas a odmietala pripustiť, že to môže byť prezlečený imitátor. Mimochodom, Elvis má aj dieťa s Marylin Monroe. Ich potomok je novinár – jediný novinár, ktorý prináša ozajstnú pravdu. Ak tomu náhodou neveríte, mali by ste sa zorientovať, doštudovať si zdroje.
V normálnej dobe by ste tete možno poradili psychiatrickú pomoc. Lenže doba je iná. Teraz každý tvrdí, čo uzná za vhodné, a pravdu má ten, kto ziape. Učíme sa s tým žiť verejne, no horšie je žiť s tým doma.
Aj novinári majú svoje rodiny a nie vždy sú v názorovom súznení. Niektorí ľudia reálne veria na protislovenské sprisahanie „šorošovo“ napriek tomu, že novinára majú v kruhu blízkej rodiny. Nemyslia si o ňom, že berie špinavé doláre za propagandu. Len sa proste mýli, klame nevedomky, je zmanipulovaný, nemá veci naštudované, treba mu to vysvetliť po štvrtej borovičke. Všetci sú zrazu experti, vy ste lietadlo a Elvis žije.
Podceňovanie či spochybňovanie ste si v rodinnom kruhu určite zažili mnohí. Stačí v akejkoľvek téme názorovo vybočiť z rodinného konsenzu. Stačí mať nečakané ambície, odsťahovať sa z rodnej obce, nájsť si neschváleného partnera alebo vychovávať deti inak ako vaši rodičia. Pre niekoho vždy budete len dieťa, ktoré ešte nedávno behalo v plienke. Ako by to bolo včera! Lenže nebolo to včera.
Jedna z najsmutnejších vecí, ktoré občas vo svojom okolí vidím, je, ak rodič nedá svojim dospelým deťom kredit. Dá im možno rodičovskú pochvalu za to, čo dokázali, no nerešpektuje ich ako rovných. Nespýta sa na ich názor či expertízu, nevníma, že deti môžu rodičov niečo naučiť. Množstvo potomkov pritom svojich rodičov prerástlo – mentálne, vzdelanostne, skúsenosťami z rôznych oblastí aj životnou úrovňou. Nebol to vlastne cieľ výchovy? Bol. Daňou za to býva, že sa od rodičov názorovo odtrhnú.
Je to asi generačná vec. Kedysi sa rodiny hádali nad podpisakartou Vladka Mečiara, ktorú mala babka s dedkom zastrčenú vo vitrínke, aby sa nezaprášila. Teraz sa hádajú opäť. Zmenili sa len fotky politikov, inak nič.
Dôchodkyne chodia pred palác nadávať prezidentke do agentiek zo skládky a robia to s úprimným pocitom – pre svoje vnúčatá. Veria, že pre budúce generácie zachraňujú Slovensko. Lenže ich vnúčatá o to nestoja. Ich vnúčatá by sa hanbili. Kto by ich však počúval?
Nikto si zatiaľ nevšimol ten paradox? Tak veľmi chceli politici brániť slovenské hodnoty a rodiny, aby ich neohrozila „LGBTI agenda“, až tie rodiny nakoniec ohrozujú sami svojou politikou hnanou za hranu. Polarizácia je rovnaká, ako bola za Mečiara. Hádam každý pozná domácnosť, ktorá sa rozhádala pre voľby alebo kde je už politika „zakázanou témou“. Vrieska sa, trieska sa dverami, krúti sa hlavami. Predvolebnú zlosť a nenávisť sa podarilo nasypať do nedeľnej polievky. Psychológovia v článkoch radia, ako vôbec fungovať v rodinách, ktoré rozdelila politika a hoaxy. Tomu hovorím záchrana.
Takmer každá rodina má niekoho v zahraničí – niekoho, kto sa nevráti. Prvé kroky vnúčat posiela na videách a nosí ich ukázať možno dvakrát do roka. Toľko ľudí naďalej odchádza na lepšiu školu, za lepšou prácou, do vyspelejšieho sveta za lepšou životnou úrovňou. A keď čítajú slovenské správy, tešia sa, že tak spravili. Nie je náhodou toto ohrozením slovenských rodín? Odídu ďalší synovia a dcéry, kamaráti, frajerky, bratranci a netere. Budú ďalšie rozpadnuté vzťahy. Jednou z príčin pritom je, čo za garnitúry rodičia desaťročia volia. Neraz ich volia s presvedčením, že to robia aj pre svoje deti, ktoré svetu a politike nerozumejú. Sú to predsa deti. Majú len 30.
Počula som o jednom povolebnom telefonáte. Rodič dieťaťu zavolal so slovami: „Tak ste teda prehrali!“ Zarazilo ma to. Mne sa totiž zdá, že pri takomto prístupe prehrali úplne všetci.
