Prechádzame dlhou pasážou, v ktorej sa nakupujúci Argentínčania chránia pred dažďom. Na jednej strane obchody s luxusným oblečením, na druhej rušné mesto. Je koniec novembra a v Buenos Aires je jar.
Na rozprestretých dekách sa hádajú dve ženy. Okolo majú rozložený svoj život, v plastovom tégliku jedlo. Asi im ho niekto daroval, alebo ho ukoristili z nedojedených tanierov, ktoré čašník nestihol odniesť z terasy. Možno sa dokonca tváril, že ich nevidí – ako ufúľanými prstami vyberajú morské plody z bielych tanierov –, nech majú čo do úst.
Je to posledný deň našej dovolenky. Sme oddýchnutí a šťastní. Pohľadmi sa lúčime s mestom, premietame si uplynulé týždne, ktoré kompletne obmenili témy našich rozhovorov aj obsah myšlienok. Podvedome však vieme, že toto nebude bežný návrat domov. Občas na nás vyskočia titulky a pripomenú nám, kam sa vraciame a ako sa naša krajina mení. Držíme sa za ruky. Mám plnú pamäť v telefóne. Už sa mi nezmestí žiadna ďalšia fotka.
Napadne mi to, keď vidím dvoch ľudí prepletených v objatí. Spia. Ich tváre sú absolútne pokojné. Ich výraz kontrastuje s rušným okolím, ich neha s predstavami o ľuďoch bez domova. Žena drieme s dlaňou položenou na mužovom líci. Sú približne v našom veku. V inom časopriestore sme to mohli byť my. My sme mali len šťastie, že večer zaspíme v čistej hotelovej posteli, nemusíme sa skrývať pred dažďom na matraci, ktorý niekto vyhodil.
Podobných ľudí stretávame mnoho po celom meste. Špinavé deti pýtajú peniaze na jedlo. Muži a ženy vstupujú do križovatiek a na červenú predávajú vreckovky, umývajú čelné sklá či žonglujú. Inflácia je tu 140 %. To je zdražovanie, ktoré si bežný Európan ani nemá ako predstaviť.
