Do mesta Konstantinivka sa vraciam koncom novembra, keď všetky svetové médiá oznamujú pesimistické správy o rozpadajúcom sa ukrajinskom fronte a postupe ruských síl na viacerých frontoch.
Pomaly si začínam zvykať na skutočnosť, že chalanov, s ktorými som sa lúčil pred poslednou cestou na Slovensko, už neuvidím všetkých.
Mesto v doneckej oblasti sa čoraz rýchlejšie začína meniť na ruiny. Život z neho sa v lepšom prípade vytráca povinnou evakuáciou, v tom horšom smrťou. Vstup do mesta je až na výnimky zakázaný. Rusi tam denne zo stíhačiek púšťajú aj poltonové riadené letecké bomby.
Navyše, mesto je na dostrel artilérie, ktorej výbuchy sú v uliciach počuť často. Aj napriek tomu v meste stále zostávajú všetky potrebné zložky od hasičov, záchranárov, elektrikárov až po humanitárnych pracovníkov. Tí sú pripravení civilistom pomáhať až do konca.
- Čo sa deje, keď sa na mesto rúti 500-kilová ruská raketa
- Ako vojaci vnímajú vyše 1000 dní trvajúce boje
- Čo Ukrajinci čakajú od víťazstva Donalda Trumpa
Zbrane sú, vojaci nie
Ulicami tohto pred vojnou zhruba 70-tisícového mesta sa nesie zápach podobný tomu novoročnému. Taký ten polnočný, keď všetci strieľajú petardy. Výbuch dal o sebe vedieť aj touto formou. Akýkoľvek pocit alebo čo i len náznak bezpečia v meste je zradný. Môže sa v sekunde zmeniť na tragédiu. Pripomínajú to aj pútače s jednoduchým textom „EVAKUÁCIA“ a číslom, kam treba v prípade potreby volať.
Hneď vedľa, paradoxne, stojí pútač 3. samostatnej útočnej brigády, vyzývajúci k vstupu do ich jednotky. Pod ním stojí pickup, vedľa ktorého telefonuje ukrajinský vojak. Máva rukou, ktorou súbežne ukazuje na svoj telefón. Chce fotku.
„Akurát odchádzame z Konstantinivky na iný front, tak chcem mať fotku na pamiatku,“ vraví usmiaty Ruslan. Je súčasťou prezidentskej brigády, ktorá držala bachmutský front dva roky.
„Už sa tu cítim ako doma, akurát som bol ešte u jednej známej kaderníčky, ktorá pracuje doma, nech mi upraví bradu,“ smeje sa. Zo smiechu však rýchlo prechádza do vážnosti. Rusi sú podľa neho nebezpečne blízko a je len otázkou času, kedy dobijú aj neďaleké mesto Časiv Jar.
O toto mesto práve zvádzajú ťažké boje. „Našou najväčšou obranou bol hlboký vodný kanál pred mestom. Bez mostu bolo takmer nemožné ho preliezť. No Rusov bolo tak veľa, že sa im to napokon aj cez obrovské straty podarilo. Teraz sa už strieľa v uliciach a Ukrajincom zostalo posledných niekoľko ulíc,“ vysvetľuje. Podľa neho je len otázkou času, kedy ho získajú úplne, pretože najväčšiu prekážku – kanál, už majú za sebou.
Mesto Časiv Jar je strategicky dôležité. Oproti Konstantinivke, ktorá leží v údolí, predstavuje výškovú prevahu. To dáva ruskej armáde možnosť podstatne presnejšie útočiť na mesto nielen artilériou, ale aj pechotou. Navyše, umožňuje im to bližšie pritiahnúť ničivejšie a väčšie zbrane.
„Nemôžem hovoriť veľa, no fakt je taký, že nie sú ľudia. Nemá kto bojovať. Zbrane by aj boli, no čo z toho, keď ich nemá kto držať,“ vraví Ruslan sklesnuto.
„V našej pechote zostalo zo sto ľudí iba 20. A nie je to iba náš prípad, ostatné brigády majú podobné problémy. Dopĺňať stavy je čoraz ťažšie,“ pokračuje.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Čo sa deje, keď sa na mesto rúti 500-kilová raketa
- Ako vojaci vnímajú zvolenie Donalda Trumpa
- Ako žijú civilisti v mestách pri frontovej línii
