Nikdy som nemala veľmi rada telesnú. V šprinte som dobehla medzi poslednými, kôš som dala len výnimočne a šplhať som sa ani nepokúšala. Športy mi proste nešli.
Doteraz si pamätám, ako na mňa učiteľka kričí, nech pri behu vystriem tie dlhé nohy. Ja som sa cítila ako žirafa bežiaca o život, no z nejakého neznámeho dôvodu ma aj tak všetci obiehali.
Ak vám nejde slovenčina, každý mávne rukou. S telesnou je to komplikovanejšie. Telesná je totiž z podstaty kompetitívna: kto skočí najďalej, najvyššie, ktoré družstvo dá viac gólov... Čo však s tými, ktorí nevyhrávajú?
Ak sa pri niečom permanentne cítiš ako lúzer, robíš to s nechuťou alebo sa tomu začneš vyhýbať. To bol aj môj prípad – priniesla som papier od lekára a bolo po telesnej.
K pohybu som sa časom vrátila pre úplne inú motiváciu – chudnutie. Nútila som sa do behania, aerobiku, brušných tancov či tae-bo. Za tie roky (desaťročia) som platila rôznym trénerkám, ktoré na mňa kričali, nech pridám alebo vydržím.
Vešali ma na laná, gúľali ma po fitloptách a ziapali IDEŠ, IDEŠ! Opäť to bol boj. Domov som sa vracala vyklepaná a s pocitom, že to všetkým ostatným ide lepšie. Nemala som radosť z cvičenia, iba z toho, že už ho mám za sebou.
Potom však nastala nečakaná zmena. Nechtiac som sa ocitla na hodine jogy. Lekcia sa začala relaxom a počas cvičenia inštruktorka hovorila vety typu: „Neporovnávajte sa s nikým okolo, sústreďte sa na seba. Nechoďte cez bolesť. Keď nevládzete, dajte sa kedykoľvek do polohy dieťaťa.“ Bola som v šoku. Bola som v šoku v polohe dieťaťa.
Joga nie je vôbec jednoduchá, lenže je láskavá. Už to nie je boj, ale spolupráca s vlastným telom. Po prvý raz v živote mám pohyb naozaj rada. Pohyb nemá byť povinnosť. Nemá byť o chudnutí. Má to byť relax, z ktorého máme radosť. Ak to tak nie je, nenašli ste ten správny šport.
Známa kniha s názvom Telo si pamätá opisuje komplexné vedecké poznatky o liečbe PTSD a inej traumy, depresie či úzkosti u vojnových veteránov a obetí zneužívania v detstve. Prekvapilo ma, že pár kapitol je venovaných aj joge. Zistilo sa totiž, že joga môže pri ťažkej traume pomáhať. Rozvíja totiž vnímavý vzťah k vlastnému telu.
Aký máte k svojmu telu vzťah vy? V poslednom čase veľa premýšľam, aké to je absurdné, keď svoje telá a životy neustále kritizujeme. Bolo by fajn, ak by sme sa v nich radšej učili spokojne žiť. Mne k tomu pomáha práve joga – tým, že sa konečne hýbem bez pocitu zlyhania. „Pochváľte sa, išlo vám to skvele!“ je stokrát motivujúcejšie ako „Neflákam sa, makám, ešte 10 kľukov!“
Pochvala je mocná vec – je mocnejšia než kritika, ale málokto ju používa ako nástroj na zmenu. Začať treba aj v tomto prípade od seba – byť k sebe láskavý – k sebe vo vnútri. Zvyšok príde sám. Človek so zdravou sebaúctou totiž nemusí zhadzovať iných, aby sa sám cítil lepšie.
