Neuznaná republika Náhorný Karabach čoskoro zanikne. Z územia už utiekla vyše polovica populácie.
Medzinárodne neuznaná Náhorná karabašská republika prestane po rozsiahlej „antiteroristickej“ operácii Azerbajdžanu od 1. januára 2024 existovať. Jej prezident Samvel Šahramanian podpísal dekrét o zrušení všetkých štátnych inštitúcií. Do Arménska už dnes utiekla viac ako polovica obyvateľov Náhorného Karabachu. Ide o vyše 65-tisíc ľudí.
O 30-ročný konflikt o historické územie, ktorý si vyžiadal tisícky mŕtvych, sa širšia verejnosť podrobne nezaujíma. Chceli sme to napraviť a spojili sme sa s Arménom Tigranom, ktorý má na Slovensku rodinu a je absolventom fakulty medzinárodných vzťahov v Jerevane.
* Meno respondenta sme na jeho žiadosť zmenili.
Ako by si niekomu zo Slovenska stručne vysvetlil spor o Náhorný Karabach?
Musíme začať históriou. Arméni tento región volajú Arcach (po arménsky Արցախ). Zaužívaný názov mu dal Sovietsky zväz a v preklade znamená hornatý región čiernych záhrad.
Ide o jeden z 15 regiónov starého arménskeho kráľovstva, ktorý z veľkej väčšiny historicky obývali najmä Arméni. Neskôr región začala ovládať Perzia a priniesla svoju kultúru aj populáciu. Neskôr sem prišli Turci, ktorí sa rýchlo rozšírili.
V 18. storočí po víťazstve nad Perziou región dobylo cárske Rusko a v roku 1828 sa stal jeho súčasťou. Lokálna populácia síce uznala suverenitu Ruska, no mala privilégiá a bola takmer suverénna.
Čo sa stalo s početnou tureckou populáciou?Turecká moslimská populácia rástla veľmi rýchlo. V regiónoch okolo Náhorného Karabachu sa stala väčšinovou a práve na jej základe vznikol Azerbajdžan. Ten začal za pomoci politiky Sovietskeho zväzu absorbovať Náhorný Karabach a ten sa jeho časťou stal rozhodnutím regionálneho výboru komunistickej strany.
Arménsko s tým krokom asi nesúhlasilo.
Presne tak. Arméni vždy tvrdili, že toto rozhodnutie bolo podľa medzinárodného práva nelegálne, keďže rozhodlo vedenie strany a nie medzinárodná komunita. Mapa, ktorá oddelila Karabach od Arménska, bola nakreslená umelo. Medzi Karabachom a Arménskom na nej zostal len veľmi úzky Lačinský koridor.
Keď začal Sovietsky zväz v roku 1988 kolabovať, etnickí Arméni naprieč Arménskom a Karabachom zacítili príležitosť, začali protestovať a žiadali o reunifikáciu. Otvorená vojna s Azerbajdžanom sa začala v roku 1992.
Nebolo dôvodom tejto prvej vojny referendum Náhorného Karabachu o samostatnosti?
Áno. Bol to hlavný dôvod. Po referende začali etnické čistky proti Arménom v azerbajdžanských mestách a začali požadovať sebaurčenie. Opierali sa o sovietsky zákon, podľa ktorého mohla ktorákoľvek autonómna republika zväzu uskutočniť referendum a osamostatniť sa. V praxi sa nič také nikdy nestalo, no Karabach to skúsil len chvíľu pred kolapsom Sovietskeho zväzu.
Skončilo sa to konfliktom, v ktorom zomreli tisícky ľudí na oboch stranách. Vyhralo ho Arménsko.Áno. Etnickí Arméni sa dokázali zorganizovať aj napriek rozpadu Sovietskeho zväzu sprevádzanému kolapsom dodávok jedla či plynu. Sami bojovali s ťažkými podmienkami a zároveň podporovali aj vojská v Náhornom Karabachu.
Arménske sily dokázali získať kontrolu na väčšine územia Náhorného Karabachu a obsadili aj územia v okolí, aby vytvorili nárazníkovú zónu. Stav vyjednávania pod tzv. minskou skupinou s USA, Ruskom a Francúzskom trval do roku 2020.
Ako sa ho podarilo udržať tak dlho?
Arménsko sa pred OSN zaviazalo vyriešiť konflikt pokojným spôsobom. Hoci neuzavreli mier, ale iba prímerie, Azerbajdžan tento stav čiastočne akceptoval. S výsledkom konfliktu sa však nikdy úplne nezmieril a dlhodobo deklaroval, že toto územie opäť získa.
Bezprostredne po rozpade Sovietskeho zväzu a prehre vo vojne bol však slabým štátom. Aj Arménsko bolo síce vyčerpané a bez spojencov, ale bojovalo o „svoju“ zem. Naopak, Azerbajdžanci boli do vojny skôr nútení.
Pomery síl sa však za 30 rokov drasticky zmenili. Ekonomická aj vojenská sila Azerbajdžanu bola počas ďalšieho konfliktu v roku 2020 v porovnaní s Arménskom oveľa väčšia...
Azerbajdžan mimoriadne zbohatol vďaka nerastným surovinám a predovšetkým z Izraela, ale aj z Turecka a Ruska nakúpil množstvo zbraní. Turecko ho podporuje, lebo má v regióne strategické záujmy, a Izrael pre zmenu preto, že Azerbajdžan susedí s jeho úhlavným nepriateľom Iránom. Azerbajdžan mal vo vojnovom ťažení v roku 2020 podporu aj od Pakistanu.
Arménsko sa v tejto vojne muselo spoliehať samo na seba a konflikt bol veľmi nerovný. Nikdy sme síce neprestali byť strategickým partnerom Ruska, avšak vo výsledku sa za nás nepostavilo tak, ako sa Turecko postavilo za svojich „bratov“. Arménsko bolo nútené priznať prehru.
Nemôže byť za načasovaním nedávnej a dnes už vieme, že víťaznej ofenzívy Azerbajdžanu aj to, že Rusko je „zaneprázdnené“ na Ukrajine?
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Ako vníma Armén budúcnosť regiónu.
- Koho zatýkajú Azerbajdžanci pri úteku.
- Čo sa stane s armádou Náhorného Karabachu.
- Prečo sa väčšina Arménov zmierila so zánikom separatistickej republiky.
