Pri vážnej dopravnej nehode dvoch vlakov zahynuli aj dve Slovenky.
Pri vážnej vlakovej nehode v Pardubiciach v stredu večer zahynuli štyria ľudia a desiatky ďalších utrpeli zranenia. Jan mal v tom čase službu v operačnom stredisku, odkiaľ spolu s kolegami zo záchrannej služby riadil celý zásah.
Ahoj, Jan, môžeš čitateľom rýchlo povedať, čo robíš?
Ahoj, áno. Ako záchranár pracujem ôsmy rok. Polovicu času som záchranárom vo výjazdovej posádke, polovicu času som na dispečingu v operačnom stredisku.
Aká bola tvoja úloha pri včerajšom zásahu?
Bol som vedúci zmeny na dispečingu, takže mojou úlohou bolo kompletne koordinovať a riadiť zásah. Jednou z mojich povinností bolo napríklad rozhodnúť, či vyhlásime traumaplán, čo sme aj urobili. Koordinovali sme aj prevoz pacientov do nemocníc a prebiehala intenzívna komunikácia so všetkými zdravotníckymi zariadeniami, ktoré potom pacientov prijímali. A v neposlednom rade sme boli v kontakte s jednotkami zo susedných okresov, ktoré nám pomáhali.
Potom som bol, samozrejme, v neustálom kontakte s veliteľom zdravotníckej jednotky, ktorá je hlavným záchranárom na mieste, aj s veliteľom odsunových jednotiek. Tie sú v procese prepravy pacientov. S nimi som vlastne koordinoval celý zásah, aby všetko prebehlo tak, ako má. To bola včera moja hlavná úloha.
V počiatočnej fáze sme počítali s tým, že vo vlaku v tom čase cestovali stovky cestujúcich a počet zranených mohol byť mimoriadne vysoký.
Kedy ste sa dozvedeli, že k nehode došlo? Aký je v takých prípadoch postup?
Bezprostredne po zrážke. Zavolal nám svedok nehody a opísal, čo sa stalo. Kolega, ktorý s ním telefonoval, musel ako prvý získať presnú adresu. Problém bol v tom, že dotyčný nebol celkom schopný opísať, kde sa nachádza. Vedelo sa len to, že vlak sa nachádza niekde v Pardubiciach.
Takže nám chvíľu trvalo, kým sme určili presné miesto nehody, čo je vždy najťažšie. Keď sme už vedeli, čo sa stalo a kde, začali sme udalosť spracovávať. Na miesto sme vyslali všetky pardubické posádky okrem jednej. Potom sme vyšetrovali povolanie ďalších posádok mimo Pardubíc. Hneď potom sme riešili možný rozsah škôd a počet zranených, ktorý bolo opäť ťažké presne určiť.
V počiatočnej fáze sme predpokladali, že vo vlaku v tom čase cestovali stovky cestujúcich a počet zranených mohol byť veľmi vysoký. Posádky boli preto poučené a vedeli, že nás majú po príchode na miesto udalosti okamžite kontaktovať. To aby sme mohli získať konkrétne informácie.
Ako si sa postupne dozvedal o rozsahu škôd?
Hneď ako na miesto dorazila prvá záchranná posádka, ktorá sa stala veliteľom zdravotníckej jednotky, komunikovala so mnou. Najprv potvrdili, že k incidentu skutočne došlo. Museli potvrdiť, že skutočne išlo o vážnu vlakovú nehodu. Potom museli hneď vyraziť posúdiť rozsah udalosti.
V nasledujúcich minútach potom mali za úlohu vytvoriť situačný prehľad a poskytnúť mi takzvanú situačnú správu. Potreboval som presne vedieť: čo sa stalo, v akom rozsahu, aký je približný počet zranených a aké riziká hrozia záchranárom na mieste. Napríklad existovalo riziko nestabilného vykoľajeného vozňa, ku ktorému sa v tom čase nedalo dostať, pretože sa mohol zrútiť.
V každom prípade som na základe situačnej správy vyhodnotil, že ide o mimoriadnu udalosť, a vyhlásili sme traumaplán.
Čo ti počas toho všetkého išlo hlavou?Najprv som si myslel, že je to naozaj zlý vtip. Že nie je možné, aby sa to stalo teraz. Ale adrenalín sa veľmi rýchlo rozbehol. Len čo sme si uvedomili, že sa to naozaj deje, čo bolo v priebehu niekoľkých sekúnd, hneď sme sa pustili do práce. V tej chvíli sa nedá čakať, rozhodnutie musí prísť okamžite. A my sme na to pripravení.
Bol by si včera radšej na mieste činu s ostatnými ako v riadiacej miestnosti?
Spätne sa to ťažko hodnotí. To, že naozaj robím prácu pol na pol, vždy je päťdesiatpercentná šanca, že skončím na zásahu alebo na dispečingu. Myslím, že som bol tam, kde som mal byť. Tým, ako sme pracovali, sa nakoniec všetko dobre zvládlo.
