Situácia na fronte naznačuje pokračovanie vyčerpávajúcej vojny, kde rozhoduje ekonomická sila, vojenské zásoby aj politická podpora Západu.
Pred štyrmi rokmi Rusko zaútočilo na Ukrajinu. To, čo sa spočiatku javilo ako rýchly konflikt, sa premenilo na najväčšiu vojnu v Európe od druhej svetovej vojny. Štyri roky bojov priniesli milióny vnútorne aj zahranične vysídlených ľudí, tisíce zničených miest a dedín a zásadne zmenili bezpečnostnú situáciu na celom kontinente.
Ako dnes vyzerá situácia na fronte? Posúva sa konflikt smerom k rozhodujúcemu zlomu, alebo sa mení na dlhodobú opotrebovaciu vojnu? Čo štyri roky bojov znamenajú pre vojakov, civilistov a bezpečnosť Európy?
Aj o tom sme sa rozprávali s vojenským reportérom Tomášom Forróom, ktorý sa z Ukrajiny opakovane vracia priamo z frontových línií a je zároveň autorom publikácie Príručka prežitia a spoločenskej odolnosti, venovanej pripravenosti spoločnosti na krízové situácie.
- Ako teraz vyzerá situácia na fronte po štyroch rokoch vojny.
- Či sa konflikt posúva alebo či ide o dlhodobú opotrebovaciu vojnu.
- Ako sa zmenil charakter bojov a akú rolu zohrávajú moderné technológie.
- Čo prežívajú ukrajinskí vojaci a civilisti po rokoch neustáleho tlaku.
- Aký význam majú diplomatické rokovania a podpora zo Západu.
- Či je realistické hovoriť o ukončení vojny
- Prečo vznikla Príručka prežitia a spoločenskej odolnosti a čo by si z nej mali odniesť aj ľudia na Slovensku.
Ako vyzerá situácia na fronte? Existuje šanca na zásadnejší zlom alebo môžeme hovoriť o dlhodobej patovej situácii?
Front sa hýbe, ale veľmi pomaly a za vysokú cenu. Nejde o zamrznutý konflikt, každý deň prebiehajú intenzívne boje, delostrelecké prestrelky, útoky pechoty aj masívne nasadenie dronov. Nevidíme však veľké prielomy ako v prvých mesiacoch vojny. Skôr ide o postup o stovky metrov či o jednotlivé obce, často po týždňoch tvrdých bojov.
Obe strany sú pritom pod silným tlakom. Ukrajina čelí problémom s mobilizáciou a vyčerpaním vojakov, Rusko má vysoké straty, no stále dokáže dopĺňať jednotky. Konflikt sa preto nevyvíja do rýchlej ofenzívnej fázy, ale do dlhodobej vojny opotrebovania.
V tejto chvíli nemá ani jedna strana kapacitu na rozhodujúci zlom. Čím dlhšie vojna trvá, tým viac rozhoduje schopnosť vydržať – vojensky, ekonomicky aj psychicky.
Kto má momentálne navrch a čo to môže znamenať pre najbližšie mesiace?
Nedá sa hovoriť o jasnej prevahe jednej strany. Záleží od konkrétneho úseku frontu. Na niektorých miestach má iniciatívu Rusko a tlačí dopredu, často za cenu veľmi vysokých strát. Celkovo má Rusko vyššie straty, no stále dokáže dopĺňať jednotky.
Zároveň sú sektory, kde sa straty takmer vyrovnávajú, najmä tam, kde Ukrajina bráni dôležité a dlhodobo opevnené pozície. Prvýkrát je však cítiť, že aj Rusko začína mať problém s ľudskými zdrojmi, hoci všeobecnú mobilizáciu zatiaľ nevyhlásilo. Na druhej strane Ukrajina má mobilizáciu vyhlásenú od začiatku invázie a aj tam je po štyroch rokoch citeľná únava spoločnosti. Problémy s dopĺňaním jednotiek a vyčerpanie vojakov sú realitou, ktorá obranu výrazne zaťažuje.
Najbližšie mesiace preto zrejme neprinesú zásadný obrat. Skôr pôjde o pokračovanie vojny vyčerpania, kde rozhodne to, kto dokáže dlhšie dopĺňať ľudí, techniku a udržať podporu.
Keď porovnáte začiatok vojny s dneškom, v čom môžeme vidieť najzásadnejšiu zmenu? Zmenil sa napríklad charakter boja, jeho intenzita, technologická úroveň či spôsob vedenia operácií?
Zmenilo sa prakticky všetko. Na začiatku to bola skôr klasická vojna s rýchlymi presunmi armád. Dnes ide o pomalú, vyčerpávaciu vojnu, kde sa postupuje po malých úsekoch a každý meter stojí veľa síl.
Najväčšou zmenou sú drony. Sledujú každý pohyb, navádzajú delostrelectvo a často aj priamo útočia. Nebezpečné už nie je len samotné bojisko, riziko môže prísť aj desiatky kilometrov od frontu.
Zmenila sa aj nálada. Na začiatku bola veľká vlna odhodlania, dnes je cítiť najmä únavu. Vojna sa netýka len vojakov, ale aj bežného života – energií, miest, rodín. Namiesto počiatočného šoku dnes prevláda snaha jednoducho vydržať.
Aká je dnes nálada medzi vojakmi v zákopoch a medzi bežnými obyvateľmi?
Po štyroch rokoch je na všetkých cítiť veľké vyčerpanie. Na fronte sa z vojakov stávajú ľudia, ktorí fungujú v permanentnom strese. Dni a noci trávia v podzemných krytoch, často bez možnosti bezpečne vyjsť von, pretože každý pohyb môže byť zachytený dronom. Dlhodobý tlak, strata spolubojovníkov a neustála hrozba smrti vedú k extrémnemu psychickému vyčerpaniu.
Podobne drsná je situácia medzi civilistami. Opakované letecké poplachy a útoky na energetickú infraštruktúru znamenajú, že celé mestá zostávajú bez elektriny a kúrenia. V zimných mesiacoch sedia ľudia doma zabalení v dekách či spacákoch, často potme, bez informácií, bez internetu. Niektorí jednoducho len mlčky sedia a pozerajú do prázdna.
Ako je možné, že sa aj po rokoch vojny stále nájde dostatok ľudí ochotných bojovať?
Nedá sa hovoriť o ochote. Mnohí ukrajinskí vojaci nastupujú skôr z pocitu povinnosti než z osobnej motivácie. Po rokoch bojov sú fyzicky aj psychicky vyčerpaní, no vnímajú svoju účasť ako obranu vlastnej krajiny, rodiny a komunity. Ide skôr o zodpovednosť než o ideologické presvedčenie.
V kontraste s tým sa v prípade Ruska často poukazuje na výrazný finančný motív. Ruská armáda ponúka vysoké odmeny a sociálne benefity, ktoré sú pre časť vojakov hlavnou motiváciou vstupu do služby. Rozdiel v motivácii tak odráža aj odlišné vnímanie samotného konfliktu na oboch stranách.
Trojstranné rokovania o prímerí medzi Ukrajinou, Ruskom a Spojenými štátmi by mohli pokračovať štvrtým kolom v Ženeve. Majú ešte tieto rokovania a diplomatické iniciatívy reálny význam a prečo sa konflikt napriek týmto snahám zásadne neposúva?
Jedným z faktorov je aj nejednoznačná politická podpora zo strany Spojených štátov. Ak americká administratíva vysiela signály, ktoré sú vnímané ako ústretovejšie voči Moskve než voči Kyjevu, oslabuje to vyjednávaciu pozíciu Ukrajiny.
Zároveň platí, že pokiaľ ani jedna zo strán nie je pripravená ustúpiť zo svojich kľúčových požiadaviek, najmä v otázkach územia a bezpečnostných garancií, rokovania sa budú pohybovať len veľmi pomaly. Bez zásadnej zmeny postoja jednej zo strán alebo bez zmeny situácie na fronte je výraznejší diplomatický posun málo pravdepodobný.
Volodymyr Zelenskyj plánuje oznámiť volebný plán, pričom sa diskutuje o možnom vypísaní prezidentských volieb a referenda o mierovej dohode. Je reálne usporiadať voľby počas vojny a môžu ovplyvniť stabilitu krajiny?
Úprimne, je ťažké si to predstaviť. Časť územia je stále pod ruskou kontrolou – Krym, veľká časť Doneckej a Luhanskej oblasti, ako aj časti Záporožskej a Chersonskej oblasti. V takých podmienkach je veľmi náročné hovoriť o slobodných a férových voľbách.
Milióny ľudí sú vnútorne aj zahranične vysídlené, mnohí vojaci sú na fronte. Zabezpečiť ich hlasovanie by bolo logisticky aj bezpečnostne extrémne komplikované. Navyše by existovalo riziko informačných zásahov alebo snahy o destabilizáciu. Preto sa dnes zdá, že voľby počas aktívnej vojny by skôr priniesli ďalšie napätie než stabilitu.
Ako veľmi dnes závisí vývoj vojny od politiky v USA a v Európskej únii? Môže zmena politického smerovania na Západe zásadne ovplyvniť priebeh konfliktu?
Závisí to od toho veľmi veľa. Ukrajina je dnes odkázaná na pomoc Západu – či už ide o muníciu, financovanie štátu, protivzdušnú obranu alebo techniku. Keď sa pomoc spomalí alebo je neistá, okamžite to cítiť aj na fronte, aj v zázemí.
A áno, zmena politického smerovania na Západe môže ovplyvniť priebeh vojny zásadne. Ak by sa napríklad znížila podpora alebo začal tlak na rýchlu dohodu bez silných garancií, Ukrajina by bola v oveľa horšej pozícii. Naopak, ak je pomoc stabilná a dlhodobá, Ukrajina má šancu udržať sa a brániť sa efektívnejšie.
Mení táto vojna dlhodobo bezpečnostnú architektúru Európy? Smerujeme skôr k zamrznutému konfliktu, alebo k hlbšiemu preformátovaniu vzťahov v regióne?
Táto vojna už bezpečnostnú architektúru Európy zmenila. Európske krajiny výrazne zvyšujú výdavky na obranu, mení sa prístup k energetickej bezpečnosti a NATO sa posilňuje na východnom krídle. Ilúzia, že veľká konvenčná vojna v Európe je minulosťou, sa definitívne rozpadla.
Či smerujeme k zamrznutému konfliktu alebo k hlbšiemu preformátovaniu vzťahov, bude závisieť od toho, ako sa vojna skončí. Ak by došlo len k prímeriu bez vyriešenia základných príčin, hrozí dlhodobé napätie a nestabilita, niečo medzi vojnou a mierom. Ak by sa však podarilo dosiahnuť širšiu politickú dohodu, mohlo by to viesť k novému usporiadaniu vzťahov v regióne.
Podpora Ukrajiny je otázkou bezpečnosti Európy. Čo by sa stalo, keby sa Ukrajina dostala pod plnú kontrolu Ruska?
Ak by sa Ukrajina dostala pod plnú kontrolu Ruska, Moskva by sa posunula priamo k hraniciam Európskej únie a získala by kontrolu nad rozsiahlym územím, energetickou infraštruktúrou aj vojenskými kapacitami. Ruská armáda je po štyroch rokoch intenzívnych bojov najskúsenejšia. Ukrajinská armáda patrí rovnako medzi najskúsenejšie, keďže prešla rozsiahlym konvenčným konfliktom s modernými technológiami.
V prípade porážky Kyjeva by Rusko nezískalo len územie, ale aj prístup k veľkému počtu bojovo skúsených vojakov a techniky. V autoritárskom prostredí nemožno vylúčiť nátlak na časť vojenského personálu, či už formou represie, hrozieb alebo ekonomickej motivácie. Takýto vývoj by mohol zvýšiť vojenský potenciál Moskvy.
Pre Európsku úniu by to znamenalo výrazné zhoršenie bezpečnostnej situácie. Hranica s Ruskom by sa predĺžila a únia by čelila silnejšiemu a bojovo preverovanému protivníkovi. Aj preto viaceré európske štáty považujú podporu Ukrajiny za otázku vlastnej bezpečnosti.
Ukazuje súčasné napätie okolo energetiky a vojny aj to, aká krehká je naša vlastná stabilita? Sme podľa Vás na krízové scenáre pripravení?
Súčasná situácia okolo energetiky je dobrým príkladom toho, ako rýchlo sa môže stabilita krajiny dostať pod tlak. Moderný konflikt nemusí začať vojenským útokom, ale narušením infraštruktúry, dodávok či informačného priestoru. A v takých chvíľach sa ukáže, ako je spoločnosť pripravená fungovať mimo komfortnej zóny.
Nemyslím si, že by sme boli bezbranní, ale chýba nám širšia verejná diskusia o tom, čo robiť pri zmene situácie. Väčšina štátov dnes vydáva odporúčania alebo príručky pre krízové scenáre. Ide o reflexiu reality, nie o šírenie strachu. Ak chceme byť odolní, musíme sa o týchto veciach otvorene rozprávať a pripraviť sa na možné zmeny.
Čo Vás viedlo k vytvoreniu Príručky prežitia a spoločenskej odolnosti? Čo dnes Slovensko najviac podceňuje?
Impulzom bolo veľmi jednoduché uvedomenie, že keď máme vojnu priamo za hranicami, nemôžeme brať mier ako samozrejmosť. Na Slovensku stále prevláda pocit, že to, čo sa deje na Ukrajine, je niečo vzdialené. Ľudia prirodzene nevnímajú to najhoršie, pokiaľ sa ich to osobne netýka.
Cieľom príručky nie je strašiť ani šíriť paniku. Práve naopak, ide o to, aby sme sa na hrozby pozerali pokojne a realisticky. Pred vojnou nemožno zatvárať oči, ale ani podľahnúť strachu. Musíme pochopiť, čo nám môže hroziť, ako by to mohlo vyzerať a ako by sme na to reagovali.
Slovensko podľa mňa najviac podceňuje vlastnú zraniteľnosť. Máme pocit, že sa o nás niekto postará, že inštitúcie všetko vyriešia. Ale skúsenosť z Ukrajiny ukazuje, že rozhodujúca je pripravenosť spoločnosti a jednotlivcov ešte predtým, než kríza nastane.
Čo konkrétne v príručke ľudia nájdu, ide o praktické návody pre jednotlivcov, alebo širší koncept obrany spoločnosti?
Príručka je rozdelená do dvoch hlavných častí. Prvá je zameraná na jednotlivca a prináša praktické odporúčania pre krízové situácie, ako sa pripraviť na dlhodobejšie výpadky elektriny, vody a zásobovania, čo si zbaliť pri evakuácii, ako funguje mobilizácia alebo aké práva má občan vo vojnovom stave. Ide o konkrétne a použiteľné informácie pre situáciu, keď štát prechádza do núdzového režimu.
Druhá časť sa venuje širšiemu konceptu spoločenskej odolnosti. Zdôrazňuje, že obrana krajiny nestojí len na armáde, ale aj na schopnosti komunít zachovať základné fungovanie, komunikáciu a stabilitu v čase krízy. Cieľom je ukázať, že pripravenosť nie je otázkou paniky, ale organizácie a zodpovednosti.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Ktorá skúsenosť z Ukrajiny Vás najviac presvedčila, že takéto vedomosti by mali mať aj ľudia na Slovensku?
Nebola to jedna konkrétna skúsenosť, skôr sled udalostí. Pôsobil som vo viacerých krajinách, kde prebiehala vojna, takže som vedel, ako rýchlo sa môže bežný život rozpadnúť. Ale Ukrajina sa ma dotýkala viac – bola blízko, osobne aj geograficky.
Asi najsilnejší moment prišiel na začiatku invázie, keď moji kamaráti ostali bojovať na fronte a svoje ženy a deti posielali na Slovensko, aby ich ochránili. Zrazu to nebola vzdialená vojna niekde vo svete, ale realita, ktorá sa dotýkala ľudí, ktorých poznám. Postupne sme začali vnímať, čo všetko to znamená.
Vtedy mi došlo, že tieto situácie nie sú abstraktné. A že ak máme vojnu za hranicami, je zodpovedné sa pripraviť aspoň na to, čo vieme ovplyvniť – na naše vlastné reakcie, na pripravenosť jednotlivcov a komunít.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Ak by ste dnes mali odhadnúť, či bude vojna trvať ešte rok, tri roky alebo desať rokov – ku ktorému scenáru by ste sa priklonili a prečo?
Presný časový horizont dnes nevie odhadnúť nikto. Táto vojna je vojnou vyčerpania, rozhoduje schopnosť dopĺňať ľudí, muníciu a financie a zároveň udržať vôľu pokračovať.
Osobne si myslím, že v druhej polovici roka 2026 alebo začiatkom roka 2027 môže prísť moment, keď bude Ukrajina už veľmi vyčerpaná – vojensky, ekonomicky aj spoločensky. Vojaci sú roky v zákopoch, časť populácie je vysídlená, ekonomika funguje v režime permanentného tlaku. A to sa nedá udržiavať donekonečna.
Neznamená to, že príde rýchle vojenské víťazstvo jednej strany. Skôr môže narásť tlak na politické riešenie alebo aspoň na prímerie. Ak sa však nezmení širšia geopolitická situácia, konflikt sa môže premeniť na dlhodobý, nestabilný stav, ktorý nebude ani mierom, ani plnohodnotnou vojnou.
