Podľa psychologičky Nade Dudovej môže v podobných situáciách zohrávať veľkú úlohu potreba uznania, skupinový tlak aj pozornosť na sociálnych sieťach. Pre Refresher vysvetľuje, prečo môže človek pred ostatnými zájsť ďalej, než by zašiel osamote.
Video, na ktorom mladý muž kopne do zranenej srnky, vyvolalo na sociálnych sieťach oprávnené pobúrenie. Ľudia sa v diskusiách častokrát pýtali: čo môže viesť človeka k tomu, že namiesto pomoci zranenému zvieraťu reaguje násilím, výsmechom a následne celý incident ešte zverejní?
O tom, čo môže stáť za podobným správaním, akú úlohu zohráva skupina a prečo môže niekto násilie vnímať ako obsah pre sociálne siete, sme sa rozprávali so psychologičkou PhDr. Naďou Dudovou, MBA.
- čo môže stáť za násilím voči zvieraťu,
- akú úlohu môže zohrávať skupina,
- prečo niekto násilie natočí a zverejní,
- či môže byť krutosť voči zvieratám varovným signálom.
Agresia môže prameniť z rôznych smerov
Podľa psychologičky môže za takýmto správaním stáť kombinácia nižšej empatie, slabšej schopnosti regulovať emócie či potreby získať pocit kontroly a moci. „Utrpenie druhého môže v niektorých ľuďoch vyvolávať nepríjemný pocit bezmocnosti, ktorý následne premenia na hnev, výsmech alebo agresiu,“ vysvetľuje Dudová pre Refresher.
Dodáva, že niekedy môže ísť aj o naučený spôsob reagovania z prostredia, kde sa zraniteľnosť zosmiešňovala či ignorovala. Úlohu môže hrať aj presvedčenie, že utrpenie zvieraťa netreba brať tak vážne.
Zároveň upozorňuje, že z jedného incidentu nemožno automaticky hodnotiť osobnosť konkrétneho človeka. Dôležité je, či ide o opakovaný vzorec a ako daný človek reaguje na utrpenie či zraniteľnosť aj v iných situáciách.
Tolerovanie násilia v partii
Výraznú úlohu môže podľa Dudovej zohrávať aj skupina. Potreba zapadnúť, zaujať alebo získať uznanie môže v určitej chvíli prevážiť nad vlastnými zábranami. „Človek môže urobiť niečo, čo by osamote neurobil, najmä ak má pocit, že agresívne alebo kruté správanie mu prinesie obdiv, rešpekt alebo pozornosť,“ uvádza psychologička.
V skupine zároveň môže slabnúť pocit osobnej zodpovednosti. Človek si môže správanie jednoduchšie ospravedlniť tým, že ho tolerujú aj ostatní. Dudová upozorňuje, že hranice toho, čo skupina považuje za prijateľné, sa tak môžu postupne posúvať. To však nikoho nezbavuje zodpovednosti za vlastné konanie.
Lajky a komentáre môžu fungovať ako odmena
Samostatnou otázkou je, prečo niekto násilie nielen natočí, ale následne ho aj zverejní na Instagrame alebo inej sociálnej sieti. Podľa Dudovej môže človek hľadať pozornosť, uznanie, pobavenie publika alebo pocit moci. Úlohu môže hrať aj snaha šokovať a vytvoriť si pred ostatnými určitý obraz.
„Sociálne siete navyše poskytujú okamžitú spätnú väzbu v podobe lajkov, komentárov či zdieľaní, ktorá môže takéto správanie posilňovať,“ upozorňuje. Samotné zverejnenie podľa nej môže naznačovať aj oslabenú schopnosť uvedomiť si alebo rešpektovať utrpenie druhého.
Násilie voči zvieratám ako varovný signál?
Psychologička upozorňuje, že zámernú krutosť voči zvieratám netreba zľahčovať. Zároveň odmieta jednoduchú rovnicu, podľa ktorej človek, ktorý ublíži zvieraťu, automaticky začne ubližovať aj ľuďom.
„Pozor si treba dať na zjednodušenie typu ‚ublížil zvieraťu = je nebezpečný človek‘, pretože jednotlivé prejavy nemožno interpretovať bez kontextu,“ vysvetľuje Dudová. Väčšiu pozornosť si podľa nej zaslúži najmä opakovaná agresia, absencia výčitiek či empatie alebo postupná eskalácia násilného správania.
Dudová zároveň zdôrazňuje, že pri výraznej krutosti voči zvieratám nestačí správanie iba potrestať alebo odbiť ako nevydarený vtip. Najmä pri opakovanom ubližovaní, potešení z utrpenia či absencii ľútosti podľa nej treba nastaviť jasné hranice a zvážiť aj odbornú pomoc.
Ochrancovia tvrdia, že verejnosť vidí len zlomok prípadov
Podľa Juraja Eliaša zo Slovenskej aliancie ochrancov zvierat sa podobné prípady odohrávajú oveľa častejšie, než sa môže zdať zo sociálnych sietí či médií.
„Týranie zvierat sa deje denne. Len malá časť z toho prenikne na verejnosť. Mnohé prípady zostávajú nepovšimnuté a zvieratá tak žijú v zlých podmienkach roky. Niekedy sa pomoci ani nedočkajú,“ povedal pre Refresher.
Eliaš zároveň tvrdí, že problémom zostáva aj zanedbaná starostlivosť v domácnostiach. Podľa neho je stále veľa ľudí, ktorí psa vnímajú skôr ako „štekajúci zvonček“ než ako člena rodiny.
